|
Po obede doniesol richtár Hučko všetky Fujerove programy, ktoré
len mohol zozbierať po obci, a tých päť zlatých, ktoré pán s
veľkým nosom tak nástojčivo žiadal.
Na nešťastie vyznal, že to utrhol z tých päťdesiatich
zlatých, ktoré akosi po biede vydrel na stavanie novej školy. Lebo stará
klesala už pod bremenom liet na hromadu. Učiteľ nevedel nikdy,
keď kročil do nej, či ešte z nej dakedy vyjde.
Myslí snáď čitateľ, že potom pán s veľkým
nosom peniaze nevzal? Nielen vzal, lež i naložil ostro richtárovi, aby mu
hneď a hneď priniesol i pokutu za chybné kôpky, tridsať zlatých,
a potom si to vybral od obce. A poslušný richtár učinil i to.
Zostalo mu už len pätnásť zlatých a tieto tiež našli cestu z
mešca ešte toho dňa.
Doma už našiel dozorcu z daňového úradu, ktorý prišiel
ohliadať zápisnicu, a újezdného lekára, ktorý sa dostavil obzrieť
deťom štepené sypanice. Obidvom dal po pár zlatých.
Hneď za nimi vrazil drzo do domu ten derviš, ktorého sme už v
dome Kobzayovskom videli, vytiahol veľký zväzok písem, drkotal plynne po
slovensky, ale i tu tak, že mu nič nerozumeli. Len toľko sa dovtípili
z jeho posunkov, že zbiera na chrám jeruzalemský. Dal teda i jemu zlatku a
vypravil s oklamcom i boženíka, aby ho vodil z domu do domu a pýtal na tak
svätý cieľ všade po desiatniku.
Dostavil sa, aby celkom naprázdno z obce nevyšiel, i študent,
zbierajúci na žiacku stravovňu milodary. Vyhodil i tomuto zlatku.
Tak sa stalo spravodlivosti na všetky strany zadosť, ale nová
škola zostala v lese. Z päťdesiatich horko-ťažko zozbieraných zlatých
zvýšili už len tri a znovu sa skladať sedliaci nechceli, lež písali márne
inštancie, na ktoré nikdy nedostali odpoveď.
To predvidel richtár a bol veľmi namrzený, že tak vygazdoval.
Preto, keď videl oknom františkánskeho frátra, hodil klobúk o stôl: „Ešte
i tohto čert nesie!“
Na jeho pozdrav: „Pochválen buď Ježiš Kristus,“ odvetil len
cez zuby: „Až na veky.“ Poškrabal sa pritom za uchom a nechcel ani
tabačku, keď fráter vyňal z rukáva svoju drevenú tabačnicu.
„Ste akýsi nevrlý, richtárko,“ pozrel mu fráter v oči.
„Som, lebo toľko musím dnes na všetky strany dávať, že
sa mi až hlava krúti.“
„I pre mňa ešte nájdete dačo,“ klepol fráter prstom na
svoju tabačnicu, „čo pán boh požehnal, dajednu mladú húsku.“
„Vydochli nám,“ ozvala sa richtárka.
„Boh požehná druhý raz,“ potešil ju fráter. „Dajte mi aspoň
ďalej odviezť, richtárko, čo som inde nakveštoval.“
„Niet koní doma,“ zmŕštil tvár richtár, „všetky sú na paši.“
„Ale to už musí byť,“ postavil sa fráter.
„Tak hovoríte?“ postavil sa i richtár. „Danie i nedanie je len
dobrá vôľa. A ja ani nevidím, čo tu hľadáte. My sme tu
evanjelici; len dakoľko sluhov máte tu katolíkov.“
„Danie,“ fráter na to, „je povinnosť kresťanská, ale
dobrovoľná; odvezenie však nutná povinnosť richtárska. Vy ju
plniť nechcete. Dobre! Zanechám vám tu všetku kveštu a idem povedať
pánu gvardiánovi. Uvidíte, richtárko, čo z toho bude.“
S tým sa poberal k dverám. Richtárka mihala na richtára a klmala
ho úsilne s hrozebnými posunkami. Riekol teda richtár: „Už len zostaňte,
pošlem po svoje kone.“
„A ja vám zrobím trochu praženice,“ dodala richtárka.
„No to je dobre a po kresťansky,“ pochválil ich fráter. „Za
ten čas idem ešte do daktorých úhľadnejších domov, keby sa svätá
almužnička rozmnožila.“
|