|
Krčma u Šofelesa bola budovisko napoly rozvalené. Jedna
polovica spadla vcele, druhá bola podopieraná zvonka, zdnuka. Na kraji a zo
stien trčali hnilé brvná. Slamená strecha bola pozalamovaná, deravá, okná
malinké, nejednaké, papierom pozalepované. Do pitvora a chyže viedli dvere
vetché, nakrivené, cez vysočizné dorúbané prahy. Na hlinenej podlahe plno
dolín, ako čo by tam svine boli ležali. Náradia poriedko a všetko vetché,
porúchané, dlhý stôl a lavice nadmieru špinavé. Strach bolo vkročiť
do tohto smradľavého brloha a predsa to bolo plné, ako nabité. Mužovia a
ženy cítili sa tam veľmi dobre. Mnohé pijanice si tu hoveli, keď
mužovia ich pili v iných krčmách. Šofeles mal čo robiť za
mrežami, odkiaľ i do pivnice viedli schody. S peniazmi sa, pravda, mnoho
netrudil; narábal najviac len kriedou.
Úver mal u neho každý, len trasúci sa na celom tele Lipnický darmo
modlikal o holbičku. Šofeles mu vyčítal, že sa nedrží verne jeho, ale
pije i po iných krčmách, a hovoril, že mu už nemá na čo dať.
„Počkaj, žide,“ vychytil sa smädný pijan a odišiel.
Po chvíli sa strhol veľký rehot v krčme. Lipnický
voviedol do chyže asi jednoročné vychudnuté, strapaté žriebä. „No, dáš
teraz pálenku, žide?“ zakričal víťazne do stredu chyže. „Tu ostatná
srsť z môjho domu. Ber, čerte, čo tvoje. Čo mi dáš za
žriebä?“
„To nezaslúži hrsť sena,“ smial sa Šofeles. „Nikdy z toho
kôň nebude, bo je už zakrpatené.“ Naposledok ale predsa kúpil žriebä za
päť zlatých.
Lipnický sadol si za špinavý stôl a pil. Prvé poháre vylial
napoly, pokiaľ ich k ústam priniesol; pri ďalších prestala sa mu
triasť ruka. Rozprával pritom, aký on bol pod panštinou gazda, aké mál
kone, voly, kravy a klial tej slobode, ktorú vraj čert vymyslel.
„Šťastlivý si ty teraz človek,“ prekáral ho sused,
„nepotrebuješ už ani psa ani mačku.“
„Ba, na mačku,“ smial sa Lipnický, „ešte mám potrebu. Žito vo
dvoch korcoch mi ešte vždy leží v záčine nevymlátené. Treba myši od neho
odháňať.“
„A prečo ho nevymlátiš?“
„Nemám čas, bo ma ustavične zaneprázdňuje tento
prekliaty Šofeles. Keď ma nezroní jeho pálenka, musím mu drevo rúbať
a iné služby konať. On teraz môj pán.“
Šofeles medzitým odčachroval žriebä. Náhle prešlo do jeho
rúk, vychvaľoval ho, aký z toho bude kôň. Sedliak očankaný jeho
rečami dal mu desať zlatých a žriebä odviedol domov.
Ako sa o tom doznala Lipnického žena, letela bez. meškania nie
ochrániť posledný kus statočku, lež pomáhať ho prepiť. „A
bodaj by teba, ty korheľ, ty márnotratník!“ postavila sa mužovi voči
v letnici tak vetchej, že len pásy z nej viseli a všade presvitala košeľa.
„Dievka ti na vydaj, deti nahé plačú od hladu a tys' ostatnú srsť
vyviedol z chlieva, ty pijan. Ale neprepiješ, neprepiješ žriebä sám,“
tĺkla si pravou päsťou na ľavú dlaň. „Keď ty piješ, i
ja budem. Krčmár, holbu!“
„Tak dobre, moja drahá ženička,“ privinul ju k sebe Lipnický.
„Nač' nám to? Žriebä potrebuje žrať. Dogazdujeme. Vezmeme potom torbu
na plece.“
|