|
Ešte viac pijanov bolo v tom takrečenom hostinci prihradskej.
Táto krčma bola aspoň celá, mala priestrannú chyžu pre pijanov. Títo
ju zaujali celú, komedianti len jeden kút mali zastrený plachtami.
Medzi pijanmi viedol veľké slovo palicovaný Kožuch. Hromžil
na richtára, nadával mu do podliakov, zbabelcov, panských psov, ulíhavých
pochlebníkov. Breše vraj len pánom, za sedliakov ústa neotvorí.
Sedliaci mu prisvedčovali a ošklbaný Humenský sa ozval: „Tak
vám treba! Bo len toho chlapčiska ste chceli mať za richtára, akoby v
celej dedine onakvejšieho človeka nebolo.“ Rozumel tým sám seba. Lebo
mnoho si zakladal na svoje latinky, hoci sa ničím iným od sedliakov
nedeli! Nenaučil sa zhola nič vecného a bol pritom nespoľahlivý
galgan a hrdláč bez cti. Preto sa sedliaci len usmievali, keď narážal
na svoje richtárstvo, hoci na Hučku reptali.
Dostavil sa i tento, sčiastky aby sa žajdlíčkom vína
občerstvil po toľkých nepríjemnostiach, sčiastky pre tú
nastávajúcu komédiu.
Náhle vkročil, oboril sa na neho surový Kožuch: „Ty nie náš,
ty panský richtár. My ťa platíme, pánom slúžiš. S pánmi držíš, nás v
ničom nezastávaš.“
Richtárova odpoveď bola taká facka po rumennej, špiritusom
blčiacej papuli, že klebetníka krv zaliala. A keď sa mu chcel
nanosiť do vlasov, lapil ho richtár za pačesy, hodil o zem a hodne,
hodne opalicoval. Neborák ochranca spravodlivosti mal teraz nielen hnáty
poznačené, lež i ramená a chrbát.
Nikto potom sa viac neopovážil trieť richtárovi chren pod
nos. Pijani reptali len na panskú spravodlivosť.
Prišla reč i na pravotu s panstvom o lesy. Bučak si
vykrútil fúzy: „Čo to za prekliatu robotu? Všade dostávajú obce
koľko-toľko toho lesa, len my nič.“
„Ani ho nedostaneme,“ ozval sa učený Humenský,
„pokiaľkoľvek nevystrojíme vyslanstvo k samému cisárovi do Viedne. Od
pánov nemožno nadiať sa spravodlivosti, bo vrana vrane oko nevykole.“
„A kto pôjde s vyslanstvom?“ spytovali sa sedliaci, ktorým sa
návrh ľúbil.
„Nuž ja,“ ponúkol sa fúzatý Bučak. „Ja viem, kde je
Viedeň i kde cisár pán bývajú. Stál som neraz šilboch v zámku ako
granatier i videl som pána cisára.“
„I môj kôň bol vo Viedni a videl pána cisára,“
protirečil s úškľabkom Humenský. „Ty vieš len: ,Hapták!' “
„Čo? Teda ja kôň?“ skríkol zúrivo Bučak, a do
Humenského.
Boli by sa lapili, keby nebol skočil medzi nich
učiteľ, ktorý tiež prišiel vypiť oldomáš na vyhratú pravotu.
„Oba ste mi kmotrovia,“ čitkal ich, „dajte si pokoj. Počujte ma, ja
vám dačo poviem, som starý človek. Škoda vám hrdlovať sa pre
nič. Vo Viedni nikdy nikomu nič nenasúdili, ani nenasúdia. Skúsil som
to už. Odoberú ti tam Nemci, smejúci sa z teba, tú prosbu, a tá bude skorej doma
než vyslanstvo, a to v rukách tých pánov, na ktorých žaluješ. Títo potom odpíšu
hore, že prosebníci sú nepokojní mätežníci, nemajú pravdu, že ich len. daktorí
popudzovatelia poburujú. Radšej to dať advokátovi, čo by sa tam
daromne strovilo. Všetko behanie do Viedne bolo vždy a zostane márnym. To vám
povedám ja, starý muž.“
„Dobre hovoril učiteľ,“ riekol richtár. „Rozumne,“
prisvedčili i mnohí iní a za dobrú poradu prisúdili hneď rechtorovi
dve hromádky prútia z lesa, ktorý dostanú. Ale farárovi, tomu panskému
potrimiskovi, nedajú nič.
„Vy činíte tak,“ ozval sa richtár, „ako ten šuster v
kalendári. Zazrúc oknom na ulici tučného brava, mlsol: ,Ech, žena,
čiže by sme jedli jaternice, keby sme takéto hovädo zaklali!' ,Ale veru
tento kujon by ti ich nejedol,' ukázala majstrová na učňa. ,Čo?'
priskočil majster k chlapcovi, ,teda ty nechceš jaternice? Budeš dobrý?
Budeš dobrý, ty výberník? Budeš jaternice jesť?' vyobšíval ho
remeňom. Tak práve i vy robíte teraz.“
|