Pri smiechu, ktorý z toho povstal, vstúpil neogabaný Zajac,
obyčajný bajazzo v dedine. Mládež ho hneď obhŕkla a Zajac im
rozprával, ako obyčajne, o svojich podivných skúsenostiach a hrdinských
činoch v Bombardii.
Včely tam, vraj, ako u nás ovce.
„A úle?“ spýtal sa Pelechavý, ktorý mal síce sklenku pred sebou,
ale nepil, len sa usmieval pod nosom.
„Len také ako u nás.“
„Akože teda vojdú?“
„To je ich vec,“
zarehotal sa husár, „ja tvojho boha! Prečo nepiješ ako druhý poctivý
človek? Ja tvojho Krista! Keby som ja mali čo ty, nechodil by som v
takých poplátaných plundrách, ani v takom ošumelom klobúku. Kúpil si ho kdesi
od žobráka, ty skupáň. Nerobil by som nič, len by som si ľahol v
pivnici horeznačky pod sud a tak by mi musel točiť krčmár
do gamby tokajčinu. Ale ty si skrbec, ty by si obehol nahý za grajciar
dedinu, ja tvoj huncútsky kríž!“
„Drž ten svoj
rozpustilý pysk, neplecha!“ odvrkol Pelechavý.
„Drž ty!“ rúbal
ďalej do neho Zajac. „Ty, čo, si roj zo stromu ukradol a panskú
sypáreň ozbíjal. Ty, boháč, chodíš po nociach vypásať so statkom
úrody chudobných ľudí. Na, tu máš! Pi z môjho, pluhák, keď svoj
grajciar tak ľutuješ.“
„Daj mu pokoj,“
zamiešal sa Kožuch. „On. zbiera, aby odkúpil od Kobzayho sedliacke osminy.“
Smiech bol všeobecný,
sklenky sa prázdnili, žid ich naplňoval, husár luhal ďalej.
Pri spomienke
makarónov rozprával, že sú to hlísty na sedemdesiat siah dlhé. Kupujú sa na
lakte. Jediaci len rozčeperí nohy, otvorí ústa a hlísta mu sama beží dolu
hrdlom. Kofa
meria lakťom a keď je dosť, hlístu nožnicami prestrihne.
Zamilovala sa do neho jedna talianska grófka. „Hneď, ako som
pricválal do dvora, počala mihať. ,Ej, bisťubohu,' mlsla, ,to je
parobok. Niet mu páru vo svete!' Ako som skočil z koňa a oddal ho
sluhovi, ,nechže sa páči', podala mi ruku a viedla ma popod pazuchu. Po
dobrej večeri dala mužovi písanú podušku a novú sivú gubu pod pec na
lavicu. ,Tu,' pohladkala ho, ,spi a buď ticho, aby sa pán husár
neprebudili.' Mne hodila na stred chyže otep slamy. V noci slyšal gróf šepot.
,Erža!' zakašlal, ,ten husár šepce s tebou.' ,No veď šepce.' ,Prečo
mu nepovieš?' 'Povedz mu ty, ak vieš po uhorsky:' Ráno pohádzal všetkých
svätých do čiapky a pošliapal nohami, vyjmúc len svätého Antona, aby
aspoň jeden zostal na plemä.“
„A ako to bolo s tým
Napoleonom?“ zavrátil ho parobok s takým perom za klobúkom ako metla.
„Nuž ľa! Keď
už nás toľko nápastovali ti Francúzi, radili sa pán cisár s
deneráľmi, koho by poslať k tomu Napoleonovi s klobúkom udereným za
ucho. Tu všetci, že veru len Zajaca, bo on je prvý hrdina. Sadnem teda na
koňa a hajde do Parízu! Koňa si priviažem o plot. Hneď pribehne
cisárovná a prinesie mi v zápone ovsa. Potom beží do kuchyne a navarí mi takých
pirohov so sekanými hruškami, že ste jakživ takých nevideli. Boli vám ako hodné
krpce. Ledva som vpratal z nich pol druha. A boli, prisahám bohu, také mastné,
že sa mi loj tak lial dolu bradou ako Aronovi. Roztopila na to sedem funtov
lojových sviec, aby to už len dobré bolo. Nahotovila mi i hriateho s husou
masťou a na cestu napiekla pagáčov so škvarkami.“
„A Napoleon čože?“
„Hja! Potľapkal ma po pleci: ,Drusa môj vďačný!
Takýchto husárov mi jeden regiment a zaujmem hračkou celý svet, pokorím
všetky národy.' A tak ma, nech som dobrý,
vystískal a vybozkával ako dáku paničku.“
„Ale pokoj či dal?“
„Ako by nie na moje slovo? Dal mi i desať groší na pálenku,
aby som len nahováral pána cisára a deneráľov, aby ticho boli a
mlčali, až si vezme, čo mu úhodno. Lebo ostril si zuby na tú našu
Bombardiu, z ktorej nás potom vybombardoval, strela v jeho za ucho uderený
klobúk. Dosť sme sa ohliadali, či sa nezjaví dakde dajeden kozák, ale
svet je nevďačný. My sme pomáhali na Kryme Francúzom biť
Moskáľov a nevďační Moskáli neprišli nás teraz brániť. Nech
im taká bude poctivosť.
Keď sme nemali čo vopchať do papule, tu zase všetci
len na Zajaca. Vezmem si teda jednu škadrónu a idem rekvirovať, ako sa
vojenským menom nazýva brať, čo zapatríš a nezaplatíš. Ale ja som to
nepotreboval. Francúzi práve viezli na mnohých vozoch celé imanie olúpenej
dediny, akoby tu našej Chujavy, lenže by sa tu veľmi neobrali. To, reku,
dobre, tí rekvirovali pre nás. ,Utekajte!' zarevem na nich, ,lebo keď nie,
my zutekáme.' A mojim chlapom rozkážem: ,A tak!' a hybaj
na Francúzov. Títo, náhle vyrozumeli, že ja tam, tak pádili ozlomkrky do svojho
tábora naspäť, že tieň až o pol hodiny dobehol za nimi. Všetku lúpež
zanechali nám.
Pri tom všetkom
vojdeme do olúpenej dediny. Tam ti nájdem jedného chlapa v červenej
košeli. Spal na slnci ako prasatá cez poludnie. ,Kto to?' pýtam sa sedliakov,
stojacich tam so zloženými, klobúkmi. Garibaldi,' odvetia. ,Čit, reku,
znám toho kujona, čo buky a jedle preskakuje ako Jánošík.' Vytiahnem
remeň z nohavíc a pristúpim k nemu: ,Ivan, ty spíš a ja sa trudím, viažem
ťa.'
Mal som pod sebou i
jedného deneráľa. Tento vyňuchtal kdesi vajcia a nabral plné vrecká.
,Čo to máte?' tľapnem ho po vrecku. ,Okovaná strela, pán
deneráľ! Vy ste museli mať veľký strach. Leje sa vám dolu
plundrami.' “
„A že si nebol ranený
v žiadnej bitke!“
„Lebo som mal rozum.
Lapil som každú guľku do hrsti. Mával som ich plné vrecká. Jedna mi padla i do
oka, ale mi ju po patá1ii vylízala stará Cigánka.“
„Ty si veľký luhár,“ vytrel si Bučak fúzy.
„Ba vy ste veľkí blázni,“ smial sa husár. „Tomu tak sa má
rozumieť ako tomu nápisu na banknotách, že môžu byť každú hodinu
vymenené za striebro, alebo prípovedi o rovnoprávnosti všetkých. Iďže, bo
ťa kopnem! To je tá povestná rovnoprávnosť.“
Tu vstúpila s veľkou pokorou tá obstarná, chudobne odetá
Češka, ktorá bola ráno prosila richtára o dovolenie hrať
predvečerom komédiu. „Prosím ponížene,“ hovorila, držiac v ruke tanier,
„nech ráčia, vaše milosti, zaplatiť po päť grajciarov, lebo
komédia sa započne. Komu sa neľúbi, nech ráči ísť von.“
„Čo? Von?“ ozval sa úškľabne na oba lakte podoprený Kožuch.
„Tu je krčma. Ja tu sedím. Kto mi rozkáže? Krčma je pre každého.“
„Ale nie divadlo,“ odvetila ženská. „Prosím o päť grajciarov,
alebo von.“
„Čo s tým von?“ osopil sa na ňu i divý Bučak. „Koho
ty tu vyháňaš, ty kurva, beštia, fľandra? My tu doma, vy len takí
tuláci.“
„Ja som poctivá vdova, živím sa počestným umením, riekla
pokojne žena. „Ale vy, páni, ste akísi surovci. Ta sa mi zdá, že som prišla
medzi divých ľudožrútov. Keď slovo cti a ľudskosti nemá k vám
prístup, obraciam sa na pána predstaveného obce. Prosila som o dovolenie
hrať, a dali ste mi ho; učiňte teda teraz po práve, richtár.“
„Ja nechcem byť divákom zadarmo,“ slovil richtár, „bo viem,
že ani títo ľudia z povetria nežijú.“ A aby zahanbil iných, vrhol prvý do
taniera desaťgrajciarnik. Našli sa okrem neho ešte desiati, ktorí vystreli
ruky a dali po päť grajciarov. Ostatní osvedčili sa divo, že nič
nedajú.
„Tak teda von!“ zdvihol richtár palicu a vyhnal surovcov. Hra sa
započala pre jedenástich divákov.
Bola to komédia s mravným zameraním, zložená samým mladíkom, a
potrebám ľudu vcele primeraná. Predstavovalo sa v nej nešťastie
pijana a jeho rodiny. Naposledok ho unáša čert za živa. Ale neborák
básnik-herec nadarmo pracoval. I tých desať jeho divákov len surovosti vyvádzalo,
kričali, vrešťali, hovorili hlúpstva, keď sa zjavili figúry.
Môžeme si predstaviť, s akou ochotou hral.
Ale hral predsa, až sa rozleteli dvere a vhrnula sa jedným
nezastaveným prúdom surová háveď. Vtedy herec dal konať jednej figúre
posunky, ktoré uhádnuť musíme zanechať čitateľom, a potom
spustil oponu.
Chachot bol veľký, ale komediantom nešlo do smiechu, keď
sa doznali, čo sa povodilo vonka. Suroví pahoci prekotili, polámali vozík
a koňa priviazali vo vozárni zadkom k žľabu.
To vzbudilo v komediantovi múdru myšlienku. „Buď ticho,“
riekol materí, keď plakala, zalamovala rukami. „To nič nespomôže.“
Sám vojdúc do chyže, riekol: „Počujte len, dobrí ľudia! Kto z vás
videl koňa, ktorý má hlavu tam, kde má byť zadok, a zadok tam, kde má
byť hlava?“
„A ty si videl?“ spytovali sa pijani.
„Nielen že som videl, i ukážem vám takého, ak zaplatíte po
desať grajciarov.“
To už bolo dačo iného ako komédia s pumper1íkmi. Každý chcel
vidieť tak divného koňa. Ktorí sami nemali, požičali si a predsa
dali po desiatich grajciaroch.
„Už sme zaplatili všetci. Kde je kôň? Kde je kôň?“
„Poďte,“ odviedol ich komediant do vozárne, „pozrite na toho
koňa. Ten má hlavu tam, kde má byť zadok, a zadok tam, kde má
byť hlava. Či nie?“
Pijani sa až váľali od smiechu a nezávideli komediantom
desať grajciarov.
To je len škaredý
deň v Chujave.
|