XVI

Pri smiechu, ktorý z toho povstal, vstúpil neogabaný Zajac, obyčajný bajazzo v dedine. Mládež ho hneď obhŕkla a Zajac im rozprával, ako obyčajne, o svojich podivných skúsenostiach a hrdinských činoch v Bombardii.

Včely tam, vraj, ako u nás ovce.

„A úle?“ spýtal sa Pelechavý, ktorý mal síce sklenku pred sebou, ale nepil, len sa usmieval pod nosom.

„Len také ako u nás.“

„Akože teda vojdú?“

„To je ich vec,“ zarehotal sa husár, „ja tvojho boha! Prečo nepiješ ako druhý poctivý človek? Ja tvojho Krista! Keby som ja mali čo ty, nechodil by som v takých poplátaných plundrách, ani v takom ošumelom klobúku. Kúpil si ho kdesi od žobráka, ty skupáň. Nerobil by som nič, len by som si ľahol v pivnici horeznačky pod sud a tak by mi musel točiť krčmár do gamby tokajčinu. Ale ty si skrbec, ty by si obehol nahý za grajciar dedinu, ja tvoj huncútsky kríž!“

„Drž ten svoj rozpustilý pysk, neplecha!“ odvrkol Pelechavý.

„Drž ty!“ rúbal ďalej do neho Zajac. „Ty, čo, si roj zo stromu ukradol a panskú sypáreň ozbíjal. Ty, boháč, chodíš po nociach vypásať so statkom úrody chudobných ľudí. Na, tu máš! Pi z môjho, pluhák, keď svoj grajciar tak ľutuješ.“

„Daj mu pokoj,“ zamiešal sa Kožuch. „On. zbiera, aby odkúpil od Kobzayho sedliacke osminy.“

Smiech bol všeobecný, sklenky sa prázdnili, žid ich naplňoval, husár luhal ďalej.

Pri spomienke makarónov rozprával, že sú to hlísty na sedemdesiat siah dlhé. Kupujú sa na lakte. Jediaci len rozčeperí nohy, otvorí ústa a hlísta mu sama beží dolu hrdlom. Kofa meria lakťom a keď je dosť, hlístu nožnicami prestrihne.

Zamilovala sa do neho jedna talianska grófka. „Hneď, ako som pricválal do dvora, počala mihať. ,Ej, bisťubohu,' mlsla, ,to je parobok. Niet mu páru vo svete!' Ako som skočil z koňa a oddal ho sluhovi, ,nechže sa páči', podala mi ruku a viedla ma popod pazuchu. Po dobrej večeri dala mužovi písanú podušku a novú sivú gubu pod pec na lavicu. ,Tu,' pohladkala ho, ,spi a buď ticho, aby sa pán husár neprebudili.' Mne hodila na stred chyže otep slamy. V noci slyšal gróf šepot. ,Erža!' zakašlal, ,ten husár šepce s tebou.' ,No veď šepce.' ,Prečo mu nepovieš?' 'Povedz mu ty, ak vieš po uhorsky:' Ráno pohádzal všetkých svätých do čiapky a pošliapal nohami, vyjmúc len svätého Antona, aby aspoň jeden zostal na plemä.“

„A ako to bolo s tým Napoleonom?“ zavrátil ho parobok s takým perom za klobúkom ako metla.

„Nuž ľa! Keď už nás toľko nápastovali ti Francúzi, radili sa pán cisár s deneráľmi, koho by poslať k tomu Napoleonovi s klobúkom udereným za ucho. Tu všetci, že veru len Zajaca, bo on je prvý hrdina. Sadnem teda na koňa a hajde do Parízu! Koňa si priviažem o plot. Hneď pribehne cisárovná a prinesie mi v zápone ovsa. Potom beží do kuchyne a navarí mi takých pirohov so sekanými hruškami, že ste jakživ takých nevideli. Boli vám ako hodné krpce. Ledva som vpratal z nich pol druha. A boli, prisahám bohu, také mastné, že sa mi loj tak lial dolu bradou ako Aronovi. Roztopila na to sedem funtov lojových sviec, aby to už len dobré bolo. Nahotovila mi i hriateho s husou masťou a na cestu napiekla pagáčov so škvarkami.“

„A Napoleon čože?“

„Hja! Potľapkal ma po pleci: ,Drusa môj vďačný! Takýchto husárov mi jeden regiment a zaujmem hračkou celý svet, pokorím všetky národy.' A tak ma, nech som dobrý, vystískal a vybozkával ako dáku paničku.“

„Ale pokoj či dal?“

„Ako by nie na moje slovo? Dal mi i desať groší na pálenku, aby som len nahováral pána cisára a deneráľov, aby ticho boli a mlčali, až si vezme, čo mu úhodno. Lebo ostril si zuby na tú našu Bombardiu, z ktorej nás potom vybombardoval, strela v jeho za ucho uderený klobúk. Dosť sme sa ohliadali, či sa nezjaví dakde dajeden kozák, ale svet je nevďačný. My sme pomáhali na Kryme Francúzom biť Moskáľov a nevďační Moskáli neprišli nás teraz brániť. Nech im taká bude poctivosť.

Keď sme nemali čo vopchať do papule, tu zase všetci len na Zajaca. Vezmem si teda jednu škadrónu a idem rekvirovať, ako sa vojenským menom nazýva brať, čo zapatríš a nezaplatíš. Ale ja som to nepotreboval. Francúzi práve viezli na mnohých vozoch celé imanie olúpenej dediny, akoby tu našej Chujavy, lenže by sa tu veľmi neobrali. To, reku, dobre, tí rekvirovali pre nás. ,Utekajte!' zarevem na nich, ,lebo keď nie, my zutekáme.' A mojim chlapom rozkážem: ,A tak!' a hybaj na Francúzov. Títo, náhle vyrozumeli, že ja tam, tak pádili ozlomkrky do svojho tábora naspäť, že tieň až o pol hodiny dobehol za nimi. Všetku lúpež zanechali nám.

Pri tom všetkom vojdeme do olúpenej dediny. Tam ti nájdem jedného chlapa v červenej košeli. Spal na slnci ako prasatá cez poludnie. ,Kto to?' pýtam sa sedliakov, stojacich tam so zloženými, klobúkmi. Garibaldi,' odvetia. ,Čit, reku, znám toho kujona, čo buky a jedle preskakuje ako Jánošík.' Vytiahnem remeň z nohavíc a pristúpim k nemu: ,Ivan, ty spíš a ja sa trudím, viažem ťa.'

Mal som pod sebou i jedného deneráľa. Tento vyňuchtal kdesi vajcia a nabral plné vrecká. ,Čo to máte?' tľapnem ho po vrecku. ,Okovaná strela, pán deneráľ! Vy ste museli mať veľký strach. Leje sa vám dolu plundrami.' “

„A že si nebol ranený v žiadnej bitke!“

„Lebo som mal rozum. Lapil som každú guľku do hrsti. Mával som ich plné vrecká. Jedna mi padla i do oka, ale mi ju po patá1ii vylízala stará Cigánka.“

„Ty si veľký luhár,“ vytrel si Bučak fúzy.

„Ba vy ste veľkí blázni,“ smial sa husár. „Tomu tak sa má rozumieť ako tomu nápisu na banknotách, že môžu byť každú hodinu vymenené za striebro, alebo prípovedi o rovnoprávnosti všetkých. Iďže, bo ťa kopnem! To je tá povestná rovnoprávnosť.“

Tu vstúpila s veľkou pokorou tá obstarná, chudobne odetá Češka, ktorá bola ráno prosila richtára o dovolenie hrať predvečerom komédiu. „Prosím ponížene,“ hovorila, držiac v ruke tanier, „nech ráčia, vaše milosti, zaplatiť po päť grajciarov, lebo komédia sa započne. Komu sa neľúbi, nech ráči ísť von.“

„Čo? Von?“ ozval sa úškľabne na oba lakte podoprený Kožuch. „Tu je krčma. Ja tu sedím. Kto mi rozkáže? Krčma je pre každého.“

„Ale nie divadlo,“ odvetila ženská. „Prosím o päť grajciarov, alebo von.“

„Čo s tým von?“ osopil sa na ňu i divý Bučak. „Koho ty tu vyháňaš, ty kurva, beštia, fľandra? My tu doma, vy len takí tuláci.“

„Ja som poctivá vdova, živím sa počestným umením, riekla pokojne žena. „Ale vy, páni, ste akísi surovci. Ta sa mi zdá, že som prišla medzi divých ľudožrútov. Keď slovo cti a ľudskosti nemá k vám prístup, obraciam sa na pána predstaveného obce. Prosila som o dovolenie hrať, a dali ste mi ho; učiňte teda teraz po práve, richtár.“

„Ja nechcem byť divákom zadarmo,“ slovil richtár, „bo viem, že ani títo ľudia z povetria nežijú.“ A aby zahanbil iných, vrhol prvý do taniera desaťgrajciarnik. Našli sa okrem neho ešte desiati, ktorí vystreli ruky a dali po päť grajciarov. Ostatní osvedčili sa divo, že nič nedajú.

„Tak teda von!“ zdvihol richtár palicu a vyhnal surovcov. Hra sa započala pre jedenástich divákov.

Bola to komédia s mravným zameraním, zložená samým mladíkom, a potrebám ľudu vcele primeraná. Predstavovalo sa v nej nešťastie pijana a jeho rodiny. Naposledok ho unáša čert za živa. Ale neborák básnik-herec nadarmo pracoval. I tých desať jeho divákov len surovosti vyvádzalo, kričali, vrešťali, hovorili hlúpstva, keď sa zjavili figúry. Môžeme si predstaviť, s akou ochotou hral.

Ale hral predsa, až sa rozleteli dvere a vhrnula sa jedným nezastaveným prúdom surová háveď. Vtedy herec dal konať jednej figúre posunky, ktoré uhádnuť musíme zanechať čitateľom, a potom spustil oponu.

Chachot bol veľký, ale komediantom nešlo do smiechu, keď sa doznali, čo sa povodilo vonka. Suroví pahoci prekotili, polámali vozík a koňa priviazali vo vozárni zadkom k žľabu.

To vzbudilo v komediantovi múdru myšlienku. „Buď ticho,“ riekol materí, keď plakala, zalamovala rukami. „To nič nespomôže.“ Sám vojdúc do chyže, riekol: „Počujte len, dobrí ľudia! Kto z vás videl koňa, ktorý má hlavu tam, kde má byť zadok, a zadok tam, kde má byť hlava?“

„A ty si videl?“ spytovali sa pijani.

„Nielen že som videl, i ukážem vám takého, ak zaplatíte po desať grajciarov.“

To už bolo dačo iného ako komédia s pumper1íkmi. Každý chcel vidieť tak divného koňa. Ktorí sami nemali, požičali si a predsa dali po desiatich grajciaroch.

„Už sme zaplatili všetci. Kde je kôň? Kde je kôň?“

„Poďte,“ odviedol ich komediant do vozárne, „pozrite na toho koňa. Ten má hlavu tam, kde má byť zadok, a zadok tam, kde má byť hlava. Či nie?“

Pijani sa až váľali od smiechu a nezávideli komediantom desať grajciarov.

To je len škaredý deň v Chujave.