|
Ale videla Chujava i
deň veľmi pekný, radostný, slávny, lež. až
po rokoch, keď sa v nej všetko na lepšie premenilo, ba sa stalo svojím opakom.
Ako to prišlo, vyrozumieme z opisu slávnosti, odbavovanej v
Kobzayovskom kaštieli.
Vidíme
tu všeobecný čerstvý ruch, len nie taký, aký bys’ v panskom dome
očakával. Na
dvore vidno mnoho rozmanitých príležitostí, ale nie sú to ani koče ani
batáre, lež maľované vozíky, ba i obecné vozy. V
čeľadníku sedí za jedľovým stolom mnoho pohoničov, ale sú
to len obecní sluhovia a sedliaci, nie vyšnurovaní držitelia opraty s
rukavičkami. Po chlievoch žuje sence mnoho cudzích koní, ale nie sú to vysoké
paripy, lež len obecné väčšie-menšie škapky. V kuchyni varí sa a smaží, lež nie kuchár obskakuje železné ohnisko, ale
ženské s bielymi záponkami. Taniere, misy, sklenice odnášajú
a prinášajú nie mládenci v dolománoch, lež dievčatá s bielunkými
opleckami, lesklými živôtikmi a belavými záponkami.
V
panskej jedálni sedí za dlhým dubovým stolom mnoho hostí, ale nie sú to pyšní
aristokrati, lež skromní evanjelickí farári, učitelia so svojimi
manželkami a dakoľko svetských pánov a paní. Ženské, medzi ktorými i dakoľko paničiek,
zaujímajú čestnejšie miesto, posledné domový pán, farár Rastic.
Čo? Farár domovým pánom v kaštieli Kobzayho? Tak je, a čo viac, pansláv Rastic. Hostina platí jeho
narodeninám, ku ktorým sa zišli zblízka i ďaleka
počestní priatelia, všetci takí osvedčení Slováci, že by sa bolo
mohlo zaviesť vyšetrenie o panslavistickom sprisahaní.
Preto i rozhovor sa viedol výlučne v reči slovenskej a bol dôverný,
srdečný, hlučný, veselý, bo všetci boli v najlepšom rozmare. Nikto
nehľadel pred seba zadumane, ako býva neraz pri väčších hostinách:
lež žartovali, smiali sa, rozprávali si vospolok
novinky, hovorili o veciach národných a krajinských, o uda - lostiach doma i za
hranicami.
|