|
Prípitky
započal starší bratstva Lukáč.
„Ty,“ hovoril obrátený k Rasticovi, „zrodil si znovu
obec. Aký to rozdiel medzi Chujavou bývalou a terajšou.
Keď som ťa uvádzal do úradu, vyzerala tak, že sa
človek až zle cítil pri pohľade na ňu. Chalupy
boli všetky drevené, z neotesaných brvien alebo prútia, bez dymníkov, s
vetchými pozalamovanými strechami, nadto tak neporiadne rozmetané ako
stračie hniezdo. Dvory plné hnojnice a smetí,
neopravené sady a záhrady, pustá divočina. Prázdna škola klesala na hromadu. Ešte i tie ošarpané krčmy hrozili židom a
pijanom zalomením. Náhle človek z hradskej cesty zišiel
v daždivej chvíli, bahuriny v suchej koľaji také, že až osi zem rýpali.
Zo všetkého vyzerala tá najkrajnejšia spustlosť,
chudoba, bieda, červíctvo. Chujavčania boli rozkričaní
ako ľudia korheľskí,
neúctiví, spurní, bezbožní. A teraz! Všetkého toho opak.
Sídlo nešváru a chudoby premenilo sa v sídlo poriadku
a zámožnosti. Najspustlejšia obec stala sa mohutnou;
najbiednejšia dedinka prevyšuje veľmi mnohé z našich poľných
mestečiek. To všetko tvoje dielo, brat. Za krátky
čas vykonal si veci veľké. Večná ti
pamäť
i sláva!“
"Sláva,
večná sláva!“ zdvihli všetci so štrngotom poháre.
Rastic sa uklonil zdvorile. „Premena k lepšiemu
je, pravda, zrejmá, ale zásluhy chybne pripisuješ mne samému. Vidíš, brat môj. Za celých desať rokov, toľko
temer ako tu, farároval som v Žabci, a nič spomenutiahodného som
nevykonal! Prečo? Bo som stál
ako prst samotný. Učiteľ, panstvo, dvorské osobníctvo, župní
úradskí,všetko
bolo proti mne, znižovali, uvádzali ma v ošklivosť pred ľudom, ako
sa to vodieva rozkričaným panslávom. Mal som čo robiť, aby som
sa len v úrade udržal, tak soptilo na mňa zhora podporované renegátstvo.“
„Hanba a potupa
renegátom a ich patrónom!“ zahučali spolusto - lovnici.
„Oni hatia náš národný vývin. Pre nich väzíme vo večnom barbarstve.“
Rastic pokračoval ďalej. „Že tu môžem preukázať
dačo, to pošlo odtiaľ, že sme sa ako divom zhromaždili štyria
horIiví, obetaví, rázni milovníci ľudu slovenského, ja, učiteľ
Semenák, pravotár Stupnický a úradník Rozumovský. S týmito, páni, musím
deliť svoje zásluhy a činím to vyznanie s radosťou.“
„Pán úradník Rozumovský bol, tuším, tu prvý,“ pretrhol ho
Lukáč.
„Jeho,“ prisvedčil Rastic, „povolal prvého do služby
Kobzay.On potom uviedol pána pravotára Stupnického, oba pritiahli mňa, ako
spolužiaka, a ja som bol taký šťastný utrafiť na učiteľa
Semenáka. Styria sme potom spojili svoje rozličné schopnosti a podporovali
sa vosplok proti vonkajším nástrahám. Protivníci darmo búrili proti nám,
stavali nám rozličné osídia, chceli nás ohnusiť ľudu, keď
sme boli zajedno, podporovali sa i radou i pomocou. Čo by ľahko boli
vykonali s jedným, to nemohli vyviesť so štyrmi. Ale i čo sa
docielilo, to sa docielilo spojenými silami všetkých. Potom i zriedkavé
priaznivé okolnosti treba vziať do úvahy.“
„Pekne od teba,“ pochválil ho Lukáč, „že uznávaš i cudzie
zásluhy. Ale, buď rečeno bez obrazenia tvojich spolupracovníkov, tys‘
predsa bol podnetom a dušou všetkého. Mohol bys‘ nám vyložiť, čo
všetko sa tu dialo od tvojho príchodu, ako ste doeieliIi také skvelé výsledky.“
"Rozprávaj, brat,“ ozvali sa mnohí z farárov. “Od muža tak
blahodarne pôsobivšieho jest čomu sa učiť.“
„Pamätajte,“ odporoval Rastic, „že nie sme sami. Tu, hľa, i
vaše drahé ženičky a dcérky. Mám ich nudiť suchým rozprávaním vecí
prísnych?“
„Aj!“ vzala slovo pani Lukáčová, „pán brat je zdvorilý, a tým
nás obrazil. Či už my ozaj nemáme žiaden zmysel pre veci vyššie? Nič
iného nás nezaujíma ako klebety a šialené parížske módy? To veru pekná poklona.
Žiadosť pánov je i našou. Prosíme ju vyplniť.“
„To bude,“ dodali iné panie, „najväčším pôžitkom, aký sa nám
v Chujave dostať môže.“
„Tak už teda,“ uškrnul sa Rastic,
„odporovať nemožno. Vina ne -
bude moja, keď sa panie sestry a paničky
zle u mňa zabavia.
|