|
„Predoslať musím,“ odkašlal, „že moje pôsobenie pošlo
ďaleko
za medze, ktoré som si prvotne vytýčil. Prišiel som do
Chujavy jedine s tým, že budem ako možno najlepšie vzdelávať cirkev,
vyučovať ľud, čo je vlastné naše povolanie. Na
polepšenie hmotného jeho stavu nemal som ani pomyslenia. To prišlo potom
neočakávane.
Náš slovenský ľud je po celej krajine, v dedinách i po
mestách, nadmieru zanedbaný, ako úhorom ležiaca, nikým neoraná roľa.
Vyššie a zámožnejšie stavy sa ho zriekli, vrchnosti sa ho cudzia, starajú sa
len o vykynoženie jeho reči. Ešte i tí, ktorí z ľudu pošli, pohŕdajú ním, zapierajú ho, aspoň nič
oň nedbajú, niet v nich žiadnej túžby mimo chleba, žiadnej národnej
hrdosti a horlivosti ako v sy - noch a dcérach iných národov. O svoj národ
nedbajú, bo výchova im ho odcudzila, za nesvoj nemôžu sa srdečne
oduševniť. To príčina, že i farári a učitelia u nás sú
zväčša len nádenníci a ľud zostáva! akousi mŕtvou masou.
Takým nádenníkom bol i môj predchodca v úrade. Pokladal sa za
veľkého vlastenca, pchal sa do kaštieľov, ľudom oproti tomu
pohŕdal. Neznal ani jeho reč, len ledabolo, a chlubil, vystavoval sa
tým, ukazoval svoju barbarskú nevedomosť ako dôkaz, že on nie je
panslávom. Vykázal ako-tak svoju kázeň, či v chráme či na
smetiskách, a tým koniec jeho pastierovaniu. Bol by chcel maďarizovať
ľud, ale to chodí s veľkým ustávaním, dal teda pokoj. Mal na starosti
len gazdovstvo a karty. Pre svoje maďarónske handabandy a necirkevného
ducha, frivolné zásady náboženské, zaľúbil sa odrodilými pánikom a dostal
ich priazňou faru mastnejšiu. Ľudu, farníkom neosožil nič.
A neschopný, zhovädilý učiteľ nielen, že povolaniu
svojmu ne - zodpovedal, lež i škodil cirkvi premnoho.
Od neho vychádzala hlavne skaza. Za štyridsať rokov svojho úradovania
pokazil celú obec, vychoval pokolenie pijanské, nemravné, ošemetné, bezbožné.
Keďže bol súčasne zapisovateľom, chodil ustavične so
sedliakmi po krčmách, pil v richtárskom dome. A na nešťastie bol v
obci obľúbený, lebo vedel mnoho trpieť, lichotiť a
učiniť sa vážnym. Sprostáci ho počúvali ako dákeho proroka.
Chodil ustavične za kmotra, jeho žena za kmotru. Temer všetky deti boli
jeho krstniatka. Aspoň na žiadnych krstinách nechýbal. Tak i žiadne
veselie, ani oddávky, ani kar neobišli sa bez neho. Tých pár detí, ktoré prišli
do tej biednej školy v zimných mesiacoch, ani za tri roky čítať
nenaučil a rozpustil tak, že to pred očami jeho všetečiIo,
nezbedy vyvádzalo, šeptalo,
klmalo, bilo sa. Tak vychodili z jeho dielne samí ošemetní
rozpustilci. Udelil i tým akéhosi zlého ducha, ktorí vcele nechodili do
školy. Za mnohé roky premenil celú obec na Sodomu.“
„Sedliaci,“ skočil mu do reči Kaňuch, „pripovedali
si, že nikdy viac takého dobrého rechtora mať nebudú, a predsa zachádzali
s ním vždy skrbne, často nadmieru neuctivo. Plácu mu nikdy, ani ako
učiteľovi ani ako zapisovateľovi, povýšiť nechceli. Za
písanie prosieb, závetov, zmlúv a iných súkromných vecí nikdy mu iné nedali ako
žajdiček toho smradu, ktorý vypili s ním. Jeden lotrovský korheľ,
akýsi Humenský, zneuctil ho neslýchane na ulici, nadával mu s veľkým
krikom a tykaním do zbojníkov, lotrov, starých huncútov. Farár i obžaloval
oplana, ale čo? Slúžny ešte učiteľovi vyčítal kapitolu, že
sa nadrapuje s ľuďmi.“
„Rozprávajú ľudia doposiaľ o tom kúsku uhorskej
spravodlivosti,“ pokračoval Rastic, „učiteľ však bol pravým
morom obce. Čo si s ním počať? Ani ho odstrániť, bo
ľud predsa bol s ním spokojný, ani nahradiť jeho nedbanlivosť,
bo fúkal ako jež, metal a šmáral všetko, keď som prišiel do tej školy.“
|