IV

„Na šťastie moje i obce starý pijan o pár mesiacov dokončil beh života a jeho miesto zaujal terajší môj verný spolupracovník Semenák. On spojuje v sebe pre národného učiteľa dostatočné vedomosti so zriedkavou horlivosťou a nezištnosťou.

Druhý by bol započal s tým: „Vystavte mi školu a polepšite plácu, pri ktorej vyžiť nemôžem.“ Ale Semenák nie tak. On chcel si napred získať lásku a vzkázať sa zásluhami. Konal teda omnoho viac, než čo by i najprísnejší sudca za najvyššíplat bol požadovať mohol, a trpel ako Jób. Chodil sám z domu do domu, láskal dietky, nahováral rodičov, vodil sám chlapcov a dievčatá do školy, daktorým z nich i knižočky daroval.“

„To bolo kus krušnej a kyslej práce,“ pretrhol ho Semenák. „Nedajbože presvedčiť ich o potrebe výučby. Keď som sa odvolával na židov, že oni žiadne dieťa bez výučby nenechajú a žiadne náklady na to neoľutujú, odvetili mi: „U žida je to jeho živnosť, jeho hlavné dedičstvo, u nás sprostákov nič. Čisi sa dačo učil, či nie, všetko jedno. Hľa, Humenský chodil i do latinských škôl, a čo z neho? Ani len richtárstvo dodriapať sa nemôže a je posledný v obci. Nejeden, čo školy nevidel, má sto ráz viac poctivosti.“

„A či nemajú pravdu?“ ozval sa učiteľ Škorec. ,,I ja mám v obci takého mudráka, ktorý aj listy a prosby sedliakom píše, a predsa je to ten najväčší lump, korheľ, galgan. Mám zasa.iných, ktorí si veľmi počestne vedú, sú dobrí gazdovia, dobrí čeľadní otcovia a predsa do školy nikdy nechodili. Na tom naozaj veľmi málo záleží, či sedliak a chalupník vie čítať alebo nie.“

„Áno,“ pokrútil hlavou Semenák, „ak sa len čítať deti naučia a potom nič viac, alebo len cudzie reči, ako Humenský v svojich latinských školách. Ale treba i vecné vedomosti deťom dať a uspôsobiť ich k rozumeniu kníh, aby sa potom ďalej vzdelávali samy. Potom treba sieť tých škodlivých povier roztrhnúť, do ktorých je ich rozum v dome rodičovskom zasnovaný.

A čo nadovšetko, treba v nich vzbudiť pravú bázeň božiu, zošľachtiť ich srdce a vôľu, zásobiť ich dobrými mravnými zásadami. Vtedy škola nebude dačo zbytočného. Dorastie pokolenie rozumné a mravné. A to tiahne za sebou i hmotné blaho.“

„Tak je,“ prisvedčil Rastic, ,a môj šľachetný priateľ a pomocník Semenák činil to s nezlomnou vytrvalosťou, zriedkavým sebazaprením. Neviazal sa na hodiny a prísnu povinnosť. Súc sám jediný, podelil si dietky, podľa pokroku, na triedy a aby sa jedny netúlali, keď sa zapodieva s druhými, hneď zvolal zvonom staršie, hneď mladšie. Učí cez celý deň, ba ešte i v noci, pri svojich sviecach. A činí to

s takou láskou, že ho. deti majú radšej než vlastných rodičov. Obstupujú, oblapujú ho, vešajú sa na neho. Lebo ihrá a baví sa s nimi, je s deťmi deckom. Pri peknej chvíli vyvedie ich na dvor, do záhrady,

na pole a práve vtedy učí ich najviac, keď o učení ani zdania nemajú. Deti samy pýtajú poučenie, tak vie vzbudiť v nich duševnú samo-činnosť. Zaopatrí im tu i tam i spoločnú zábavu s rodičmi; preto

i týchto oduševňuje. Nikdy ste takú kypiacu ochotu nevideli. Deti plačú ak ich rodičia zdržujú od školy. Pokuty žiadne nepoužíva, ani nepotrebuje. Jeden prísny pohľad alebo slovo je dostatočná pokuta. Bude to svet; keď takto vychované pokolenie zaujme postať života. O školský plat nikdy sa neuháňal, nenabehoval, neodkazoval na ro-dičov.

Tak sa stalo, že predtým prázdna škola preplnila sa a úspech bol prekvapujúci. Rodičia len ústa otvorili, čo to všetko tie ich detinky vedia a počali sa ich hanbi. Bo neraz, keď činilí alebo pohovorili dačo.neslušného, deti ich zavrátili a harušili.

Pán učiteľ dobre rátal, že úspech vo výučbe vystaví aj školu. Za dva roky trápil a tiesnil sa v budovisku starom, na tretí mal pohodlnú murovanú školu. Podliaci sa darmo odvolávali na pána s veľkým nosom, hovoriac : „Nech buduje školu, keď nás o peniaze zozbierané

na ňu ozbíjal.“ „Čo tých ža1ôb?“ odvetili rozumnejší. „Ak budeme

len vtedy mať školu, keď. sa pri terajších pánoch spravodlivosti

dovoláme, škoda nám i hovoriť o škole.“ Ochotní donútili neo - chotných, a hoci panstvo nedalo na to kúska dveva predsa vystavali školu poriadnu, spolu s inými budoviskami, chlievmi, humnom,  sypárňou. Pán učiteľ už vtedy pojal si tovarišku života.“

„Za ten čas,“ ozval sa tento, „stravoval ma pri svojom stole pán farár z lásky.“

„Ako by nie,“ riekol Rastic. „Veď ste pracovaili aj za mňa. Nedo -

volil mi, bratia ani vierouku prednášať. „Deti sú,“ vraj, „ už len na

mňa privyknuté. Aby sme ich nemýlili, chcem ich sám účiť všetké-mu.“ A mal pravdu. ]a by som nikdy nebol dokázal získať si v takej

miere tú mrvu.“

„Som vôbec“ ,pokračoval, „ctiteľ a milovník učiteľov. Vy, páni, ste hlavní vzdelávatelia ľudu. Bez vás nič by neosožili všetky naše kázne, hoc by cicerónske boli. Mládež poučiť a zošľachtiť, to hlavná vec. So starými hriešnikmi už nič nevykonáš. Cením teda vysoko vaše obťažné povolanie. Ale so svojím dobrým učiteľom som zvlášť spokojný. Je to muž na to narodeny, žije vcele svojmu úradu,

pokračuje v ňom s akýmsi svätým zápalom. Čo iným nechuť a omz-losť, to jemu pôsobí najväčšiu radosť.“

„Našlo by sa to i viac ochotných,“  ozval.sa Škorec, „keby ľud bol

vďačný a farári takí ako vaša velebnosť. Ale v sedliakovi niet kvapky

uznalosti. A odkedy dostal slobodu a vlastníctvo, je ešte stokrát

skrbnejší a ošklivejší. Vystatuje sa : „Ja pán, ja pán.“ Ale len žerie

a pije, len sebe povyšuje z roka na rok plácu, učiteľovi ešte ujíma.

Predtým. pracoval so statkom za tridsať grajciarov cez deň, teraz

žiada päť zlatých. Ale rechtor dostáva i teraz len. tak štyri grajciare

kľúčového, ako keď si za to mohol kúpíť funt mäsa. Ba ešte i z toho  mu nestydatec utiahne. Krúti hlavou, že zabudol, že stratil, že mu

veru chýba grajciar. Ale ak prídeš po spievaní do jeho domu, vrhne

ti práve tak dva grajciare ako tulákovi žobrákovi. Na oferu ti vrhne gombičku bez uška, alebo ešte vezme z kôpky, nie žeby  vrhol svoj

žobrácky polgrajciar. Sprostý nádenník teraz žiada na deň zlatovku,

a učiteľovi nepadne na deň ani pol zlatovky. Neostýchajú sa ani na

poli škodu zrobiť. Tu ti spasú lúku, úrody, tam skradnú zemiaky, mak, kapustu. Keď som bol. na tom driečnom „náhrodňom náukobehu“, kde sme všetko poznali, čo ministerstvom poslaní učbári nevedia a doma.sa vystavili klebetám, akýsi planý človek poorezoval mi všetky klasy v krížoch. Sedliak je neuznalý nevďačný tvor. A z pánov farárov kto je taký láskavý oproti svojmu pomo-cníkovi ako vaša velebnosť? Vedia len rozkazovať a bremená nakladať, ktorých sami sa prstom nedotknú.“

„Práve to je, „odvetil Rastic, „ že môj Semenák nedal sa mýliť žiadnou nevďačnosťou, z ktorej i jemu sprvu hojne za podiel sa dostalo. Uznali, že je dobrý učiteľ, ale mu nič nedali. Ba našli sa i mudrci, ktorí na jeho vecné vyučovanie reptali, že len hlupstva kadejaké učí. Navyknutí hľadať všetku múdrosť v reči, boli by chceli aby deti učil po maďarsky a po nemecky. Čo im vraj po všetkom keď nebudú rozumieť, čo hovoria páni? To pravda, že teraz obsiahol zaslúženú odmenu: ale či to mohol predvídať? Ani zďaleka. Lebo podzvidhnutie tak hlboko padlej obce záviselo od nenadálych udalostí.“