|
„Úmysly naše,“ pokračovať Rastic, „boli spočiatku
skromné, obmedzovali sa len na naše vlastné povolanie, na školu a výučbu.
Náhle každodenná škola prišla trochu do poriadku, chcel hneď
pán učiteľ zaviesť i nedeľnú školu pre dospelejšiu mládež. Ale ja som ho odhovoril od toho. Dajte tomu, reku, nateraz pokoj. Škoda to
započínať, o čom možno predvídať, že sa
nedzarí. Napred si musíte odchovať inakšiu mládež.
Terajšia rozbujnelá a zhovädilá vám nepríde.
Za
možné som orpoti tomu uznal zavedenie skromnej opatrovne maličkých. Zvolajúc po nešpore gazdov a gezdiné na faský
dvor,
takto asi som ich oslovil: Drobné deti zapríčiňujú vám v čas
poľných prác veľkú starosť. Po poli ich so sebou všade
vláčiť nemôžete, doma musíte zanechať pri nich staršie deti,
ktoré by alebo do školy ísť mali,
alebo vám pomáhať mohli. Potom deti samy všeličo
dokážu, najmä s ohnňom. Zamykať ich do
chyže už preto neradno, že zdevejú ako zver. Chceli by ste dačo
máličko obetovať, aby ste sa tejto klo -
poty zbavili a dietky v bezpečnosť
uviedli?
„Ba veru neviem,“ ozvala sa jedna nevesta, „čo by som
dala, keby mi dakto starosť o deti z krku zosňal,“ a ostatné
prisvedčovali.
„Tomu,“ pokročil som, „ľahká a lacná pomoc. Stará,
nevládna Kapustaňa býva vždycky doma, a znáte ju ako triezvu, poctivú,
ro-zumnú osobu dobrých mravov. Odneste teda deti k nej. Ona vám ich za
maličkú náhradu nielen opatrí, lež i trochu pocvičí. Dajte jej po
štvrtke žita od decka, nuž bude vám i jej spomôžené.“
„Ja dám vďačne, i ja,“ ozývali sa radom ženy.
Kapustaňa, s ktorou som už predbežne vec vyrovnal, bola predvolaná a
zjednaná. Tak sme mali opatrovňu maličkých, aká môže byť na
chudobnej dedinke.
Dietky sa tam nielen ochraňujú, lež i cvičia
trochu. Kapustaňa, ich učí, podľa návodu pána učiteľa,
ktorý ústav každodenne navštevuje, čísliť, zvieratá, stromy, byliny,
kamene poznávať, by i modliť sa a spievať. Potom im všeličo
rozpráva a hry navrhuje. Bo hlavná vec je len zábava a ukrítenie času.
Privykajú deti aj na poriadok, čistotu a spoločenské obcovanie. Pod dozorom
budí a ostrí sa v nich i mravný cit, keď ich opatrovkyňa tu pochváli,
tam pohaní.“
„Môžem povedať,“ ozval sa Semenák, „že to potom,
keď prídu do
školy, ktorá sa im ako omeny predstavuje, na deťoch
poznať. Ktoré nechodili do opatrovne, nevedia ani do piatich
načísliť, sú vcele hlúpe, každého myslenia neschopné: ktoré
však chodili, v tých sú duševné schopnosti už trochu vzbudené, ba znajú už i
maličké počty a modlitby. Omnoho menšia je s nimi klopota. Je to
dobrá príprava pre školu.“
|