„Tak sme učinili všetko,“ vzal zasa slovo farár, „ čo
bolo možné pre duchovmý prospech zvereného nám stáda. Ale na tom nemali sme
dosť. Obrátili sme pozornosť na hmotné potreby ľudu, zúboženého
pre svoju nedospelosť a chýliaceho sa ku konečnej zábube.
Bolelo ma, keď som videl, ako sa mu vodí. Nenadále oslobodený
sedliak zle užíval svoju slobobu. Šlo k tomu, že sa uvrhne do stavu tísíc ráz
horšieho, než bol pod panštinou, do úplného holomstva a zajatia židovského.
Lebo oddal sa ozornému pijanstvu a márnil i sám základ hospodárstva, osminy.
Náhle sa dozvedeli, že predtým panské role, lúky sú ich vlastníctvom a že ich
možno predať, hybaj, pili a brali na ne ako baran na rohy, až im židia
dali výstav a vyháňali nahých z domu. Nadobúdal len triezvy richtár
Hučko a skrbný Pelechavý.“
„Tento,“ zamiešal sa úradní Rozumovský, „vytrhol i Kobzaymu
z ruky tie štyri sedliacke osminy, ktoré tak nadužíval na
ukrivdenie sedliakov. A to dosiahol fígľom. „Čo im z tých osmín, pán
veľkomožný?“, hovoril potuteľne. „Nech mi ich predajú.“ Kobzay sa dal
povedať, bo sa nachádzal tiež ako neviestkár, hráč a šialený milovník
skvostu vo večných ťažkostiach. „Budem im robiť za ne sto dní s
koňmi.“ Kobzay pristal, bo sme nemali nadostač záprahu, len sto
zlatých si ešte k tomu vyjednal. Kúpa sa uviedla do poriadku a chytrý Pelechavý
čo neurobí? S dobrými Koňmi robil sebe, pre pána kúpil dve také
mršiny, čo bys' ich medou zabil. Na týchto odrobil sto dní a potom škapky
predal so ziskom.
Hostia sa smiali, slovo prevzal zase Rastic.Pelechavý neustúpi v
lakomosti a fígľoch žiadnemu židovi, ale ostatní.sedliaci rútili sa
strmhlav do priepasti holomstva. „Ako to prekaziť?“ radili sme sa s pánom
úradníkom Rozumovským a pravotárom Stupnickým.
Pretriasali sme všetko, a všetko sme našli nedostatočným.
Kázať proti pijanstvu? To znamená hádzať hrach na stenu, hus
oblievať, murína umývať. Zriadiť spolok striezlivosti? Nikto z
tých, ktorí ho potrebujú, nepríde do neho. Nezostávalo nič iné ako
dochovanie zdravšieho pokolenia. Ale toto príde pozde, keď už zhovädilí
otcovia a matky všetko premárnia a deti nebudú mať viac čo
ochrániť.
Aby sme aspoň trochu opozdili konečnú skazu
nešťastných, uva. žovali sme, ako zmierniť tú hroznú úžeru, ktorou si
židovstvo ľud kresťanský podmaňuje. Lebo to až vieru prevyšuje,
ako židia vedia koristiť z večných peňažitých ťažkostí aj
hýrivých pánikov i zhovädilej sedľače. Len jeden príklad na to. Za
štyridsať zlatoviek musel
platiť oplanský Humenský takéto úroky: Zasadiť do svojej
role štyridsať korcov židovských zemiakov, roľu zo svojho
pohnojiť, zemiaky posadiť, dva razy okopať, v jeseni vybrať
a domov priviezť. To činí omnoho viac než istina sama a sedliakovi
nezvýšil ani jeden vozík hnoja pre jeho potrebu. Takto musí dlžník prísť o
pár rokov so všetkým činom do rúk veriteľových. A to predsa
ľahkomyseľných korheľov neodstraší. Len pijú a robia dlžoby.
Daň nikdy nezaplatia ináč ako zo židovského mešca, keď predsa
majú zárobok taký, že by tri, štyri dni všetko vyplatili. Čo tu
počať, radíme sa. Ako týchto ľahkomyseľných bláznov ochrániť
aspoň pred tou nesmiernou úžerou, ktorej už i sám zákon otvoril brány
dokorán? Hotová pomoc bola by bývala v chrámovej pokladnici. Ale čože?
Chrámové peniaze nosia sa napospol do úrokovní. Ich opatrovníci štítia sa
zveriť ich sedliakom. Bo sedliak slovo nikdy nedrží, najmä oproti cirkvi a
farárovi. Spoliehajúc sa na večné zhovievanie a beztrestnosť, úroky
za roky a roky neplatí a pritom zas iné dlžoby snuje a pije na úver. Na
preznačenie (intabuláciu) v pozemkových knihách pristať nechce, bo to
pri malých sumách je i nákladné. A bez toho ani sa nenazdáš, keď
počuješ, že osminy sú predané z ruky, alebo prišli na bubon Navr-hnem teda
založenie malej vzájähmej pomocnice.
„Pomocnica,“ priateľ Stupnický na to, „podmieňuje nielen
pôžičky,
lež i vklady. Jedni musia dať zbytočné peniaze, aby sa
druhým mohli požičať. V Chujave kto ti, čo dá?
Spočiatku aspoň nikto nič, bo ľud
ešte nevie, čo to. Ale dačo predsa učiníme.
Vypracujeme stanovy
a pošleme na potvrdenie na ministerstvo, aby to malo zákonnú moc.
Do počiatku dáš celú chrámovú pokladnicu. Táto
bude slúžiť za zák-lad a sama len brať celý
úžitok. Väčšie sumy
zabezpečíme v pozemkovej knihe, menšie dáme na zmenky a budeme pritom
pokračovať vcele podľa zákona, požadovať zovrubné dodržanie
času. Keď
uvidia, že to nie je žart, naučia sa poriadku. Ja obstarám všet'ko
zadarmo.“
„Aby si nebol obťažený,“ hovorím, „povediem ja zápisnice. Ty
obstaráš len právne záležitosti, menovite vyberanie dlžôb. Teba sa budú
väčšmi báť, a mne neuprositeľnú prísnosť úrad
nedovoľuje. Vystavil by som sa najväčšiemu nebezpečenstvu.“ Tu vidíte, páni, ako sme sa vzájomne podporovali, jeden
druhého nedostatky dopl - ňovali.'
Všetko sa čerstvo uskutočnilo. Otvorili sme vzájomnú
pomocnicu na dedine a nie bez príčiny sme ju tak nazvali. Bo našli sa
čoskoro i talí, ktorí svoje zbytočné peniaze zverili nám, aby im doma
bez úžitku neležali, alebo aby sa s márnotratníkmi,.za svoje užierať a
hrdlovať nemuseli. Prichádzali aj zo susedných obcí k nám i o pô - žičku i s peniazmi. Tak sme vždy s väčšími sumami narábali
a vždy viac vyťažili. Doteraz sa chrámová pokladnica
zdesaťnásobnila.“
Starší .Lukáč, ktorý to s veľkou bedlivosťou
počúval, ozval sa:
„A či to je účastinársky spolok, tá vaša vzájomná
pomocnica?“
„Naskrze nie,“ odvetil Rastic. „Vkladatelia berú len úroky,
šesť
od sta; s výťažkom nedelíme sa s nikým.“
„A ako to ide s
veriteľmi?“ spýtal sa ešte Lukáč.
„Sprvu,“ slovil Rastie, „bol s nimi kríž. Chceli zachádza:ť, ako zvykli s cirkevnými pôžičkami, driek
podržať na večriosť a úroky platiť po rokoch alebo nikdy. Keď
ale jeden-druhý sa popiekol, pamätali na svoju
povinnosť a dodržiavajú zovrubne čas.
Nemiernej úžere
učinil náš podnik koniec, keď sa obchod ujal
a rozšíril. Už nemohli viac tak lúpiť; museli
znížiť i oni úroky. To bol prvý môj krok za medze cirkvi a školy.“
|