|
„Ale
zostával ešte jeden druh úžery, z ktorého koristili nielen židia, lež i pár
zámožnejších sedliakov.
Vodilo sa i u nás ako všade. Planí
gazdovia vytrovili sa cez zimu
zo všetkého. Jedných pritisla daň alebo žid. Museli
popredať čo sami
pre svoj dom a hospodárstvo potrebovali. Druhí
mali
veselie, krstiny, pohrebný kar. Museli, mocou obyčaje, napájať celú
obec, aby horším i od druhých neboli. Mnohí
vláčili bez zvláštnej príčiny korec za korcom do krčmy, mužovia
zjavne, ženy a synovia tajne. Na jar potom ani čo
zjesť, ani čo zasiať a posadiť. Koristili
z toho obrezaní aj neobrezaní úžerníci. Požičiavali
zbožie a zemiaky tak, že im dlžník tri za jeden korec vrátiť musel, alebo
siali a sadili s chudákmi napoly. Takému zdieraniu, myslím si, musí sa
urobiť koniec. A pomoc bola snadná. Vo vzájomnej pomocnici ležali práve
peniaze bez úžitku.
Ohlásim teda cirkevný sbor a rieknem zhromaždeným : „Vystavme
priestrannú sypáreň s pivnicou. Mnoho to stáť nebude. Kameňov
máme pod nosom dosť, roboty dáte vy. Treba len vápno, drevo, dosky
kúpiť a remeselníkov platiť. Ale úžitok chrám boží bude mať
veľký. Nakúpime spočiatku nemnožko zbožia a zemiakov a budeme
požičiavať. Za každé štyri korce vráti nám dlžník päť. To je
maličkosť v prirovnaní s panujúcou medzi vami a úžerou, a predsa sa
po čase zásoba nekonečne rozmnoží. Súčastne bude tým obec na
prípad neúrody trochu zabezpečená. Skúsili ste už, aké roky prichádzajú na
poľných hospodárov. Úrody chýbajú, ba časom práve nič sa
neurodí. Tu potom bohatý musí sa vytroviť, chudobnému prichodí
zahynúť. V takom nešťastí pomohla by plná sypáreň tak, ako v
Egypte za časov Jozefových. Keď je drahota na trhu, vy by ste mali
doma kde sa založiť, aspoň na výsev.“
Skrbec Pelechavý sa ozval: „Pánboh stvoril volky a čert
spolky. Nech sa každý stará o seba. Ja mám do vôle božej vždy; prečo nie
každý? Veď mne tiež manna z neba nepadá.“
„Bojíš sa, že ti odpadnú cicky,“ zavrátil ho richtár Hučko a
ostatní grúnili.
Pelechavý sa ohliadol po nich srdito: „Neviete, čo robíte,
chcete vziať na seba daromné bremeno. Čo pán farár povedajú o
zabespečení sa na prípad neúrody, to neobstojí. Lebo zemiaky držať sa
za dva roky nedajú, i zbožie by stuchlo, keby sa neobnovovalo. Keď ste na
jar požičali a nič sa vám neurodí, z čoho navrátite v jeseni?
Alebo budete nútení dať posledné, alebo sypáreň zostane na zimu
prázdna. Kde tu teda pomoc v biede alebo úľava v čas hladu?“
To šlo do živého. Sedliaci, akí sú, počali sa škrabať za
ušami a prisvedčovať: „Veď to je veru pravda.“
„Pocúvaj, ty!“ pristúpim ja k nemu. „Či ty v neúrodnom roku
nežiadaš v jeseni naspäť, čo si požičal na jar?“
„Horkýže nie!“ ozvali sa mnohí. „I posledné zrno vydrie od nás.“
„No vidíš!“ reku. „Keď tebe musia vrátiť, prečo nie
chrámovej sypárni? A ty by si v čas drahoty všetko predal. Ale
sypáreň, čo prijala v jeseni, to na jar vypožičia zase, bez
ohľadu na ceny. Dačo zrna zanechá sa vždycky aj v zásobe na prípad
poľnej nehody.“
To zaúčinkovalo. Darmo sa spúdzal ešte Pelechavý s daktorými
inými úžerníkmi. Ostatní sa rozhodli sypáreň bez odkladu budovať,
čo sa hneď i uskutočnilo. Položila sa tým úžerníctvu medza i pri
článkoch potravných.
A to som považoval za ostatné, čo som mohol ako farár
vykonať. Na ďalšie podniky
som nemyslel. Staral som sa len o to, aby
povstalé závody neklesli, lež vždy viac sa vzmáhali.“
|