VIII

„Tu ti jedného dňa prikvitne priateľ Rozumovský. „Či vieš, čo nového? Na Kobzayho oborili sa veritelia, predáva majetok.“

„Hm, hm!“ pokrútim hlavou. „To sa dalo predvídať. On i ona vedú život nezriadený. On si drží postranné milenky, ona milencov. Nadto ten pochabý skvost a karty, čo tiež obaja jednako milujú. Kobzay taký galgan svojím spôsobom ako Humenský alebo Kožuch. A má už kupca?“

„Trhuje sa,“ vetí priateľ, „s tým obrezaným veľkomožným tam na konci dediny.“

Rozumel Dávida Schelma, majiteľa pretým grófskeho majetku. Pamätné je, ako prišiel tento chytrák k nemu, bo to objasňuje to rýchle klesanie dávnej aristokracie a dvíhanie sa židov, ktorého koniec bude úplný prevrat všetkých pomerov. Požičal nič viac ako päťsto zlatých hýrivému, vždy utisnutému grófikovi. Nikdy, keď sa žid dostavil so zmenkou, peňazí nemal a zakaždým mu dal novú zmenku na dvojnásobnú sumu. Táto vyrástla za krátky čas tak, že gróf bol rád, keď mu žid na majetok , čo stál vyše stotisíc zlatých, osemtisíc doplatil. Toto je ten Dávid Schelm, ktorého priateľ Rozumovský nazval obrezaným veľkomožným, ako sa teraz bývali otrhaný pálenčiar dá titulovať. „Čo Kobzay pýta za svoj majetok?“

„Za päťdesiapäťtisíc,“ hodil priateľ rukou, „ho púšta, so všetkým statkom i náradím, do ostatnej srsti a retiazky, ten blázon. Boh mu odňal rozum. Žid len lesy da vyrúbať, ta všetko vyplatí, majetok mu zostane zadarmo. Ja, priateľ, som bez chleba.“

Vo mne skrsla nová myšlienka. „Je už zmluva podpísaná?“

„Neviem.“

Poďme,' hovorím, ,k priateľovi Stupnickému, od neho sa doznáme

istotu. '

Stupnický; nám rozprával, že sa stránky ešte nepokonali. Žid vraj

dáva päťdesiat, Kobzay žiada vyše toho päťtisíc.

,Dobre,' dupnem nohou, ,majetok odkúpi obec.'

,Bah,' zasmial sa Stupnický. ,Tí opití Siléni? Len by oni stačili

vyplácať rováše krčmárom. U veľmi mnohých z nich by si so sviečkou grajciara nenašiel'

,Nič to,' reku, ,požičia krajinská úverková banka, keď zaviažu sú

časne urbársku časť chotára.'

,Povedáš dačo,' zamyslel sa priateľ Stupnický. ,Žid nadužíva ťažkosti Kobzayho a ja som jednateľom banky na týchto stranách. Ale

čo sedliaci? Či pristanú tí lajdáci? S nimi čím skorej prehovoriť.' ,Zajtra,´ povedám, ,je nedeľa. Prídite po službách božích na faru. Za ten čas hlboké tajomstvo.´“

"Ohlásil som cirkevné zhromaždenie. Sedliaci prišli všetci, z chalupníkov ani jeden. Lebo títo si ťažobia, že rovní im predtým sedliaci stali sa pánmi, nerobia nič, len žerú ,a pijú; oni že teraz musia niesť aj ich bremeno, a k tomu ešte platiť za ich slobodu. Z prirodzenej človeku závisti stránia sa nových pánov, preto ani na zhromaždenie neprišli. Nech vraj idú páni, my aj tak sme tu len robotné hoviadka. A to bolo naše šťastie, že sa odtiahli, bo vec sa musela diať pod pokrývkou.

,Triezvi ste všetci?' obzriem sa po prítomných.

,I veď snáď len do božieho domu nikto nepôjde opitý,' sloví Pelechavý.

,Máme vám oznámiť,' pokročím, ,dôležitú vec. Ale musíte sľúbiť mlčať o tom a nejsť za dva týždne do krčmy.'

Zvedavosť ich primäla k prisľúbeniu.

,Ináče,' hovorím, ,je to veľmi radostné, čo vám máme predložiť.

Ide o to, či chcete byť pánmi.'

,Zdá sa,' slovil Hučko, ktorý pre svoju úklončivosť stále úrad richtársky zastával, ,že si pán farár robia žartík s nami.'

,Žiaden žart,' hovorím. ,Pán Kobzay predáva svoj majetok a Schelm ho kupuje. Zavládne žid celým chotárom.'

,Nech zavládne,' kývol plecom Kožuch. ,Co nám z toho? Jeden nám tak nič nedá ako druhý.'

Humenský dodal: ,Či krstený, či nekrstený žid, všetko jedno.' ,Áno, áno,' povedám, ,ale vždycky zle. Panstvo nech je akékoľvek,

či ctí Krista či Mojžiša, činí s vami, čo žive chce. Bo tá rovnoprávnosť pred zákonom stojí len na papieri. Skutkom taký ostáva rozdiel medzi sedliakom a pánom, aký bol pred vymanením.'

,Už to síce pravda,' poškrabal sa za uchom Kožuch. ,Proti pánovi,

akúkoľvek ti zrobí krivdu, nikdy nevyhráš.'

,Súdy a sudcovia sú len na to,' ozval sa hrubý Bučak s bajúzmi,

. ,aby pomáhali pánom a židom utlačovať chudobu.'

,Ako my tu môžeme,' dodal husár Zajac, ,vyhrať pravotu o lesyt

Všade dávajú a riám nič.'

,Tak je,' prisvedčím. ,Pravota sa vlečie už vyše sedematridsať rokov a ešte ani len tá otázka nie je súdne riešená, či ste bývali v úžitku drevobrania. Ani sa nedožijete konca tej komédie. Vrhnite teda kríž na všetky pravoty. Kúpte majetok Kobzayho. Nebudete sa potom s nikým pravotiť o pár siah lesa, celý bude váš. Vidíte, v akej tvŕdzi ste pre to drevo. Panština prestala, a vy predsa iteraz robotujete. Za tie biedne hromádky prútia robíte temer toľko,ako ste robili pred slobodou za úrek. S mostmi máte ustavičnú klopotu. Vy nemáte drevo, panstvo nechce dať, a predsa vás núti k stavaniu mostov cez slúžneho. Už pre ten les mali by ste sa uchopiť príležitosti, ktorá nikdy viac sa nevráti, predchytiť majetok židovi.'

,Ale kde peniaze?' ozval sa Humenský. ,My sme bedári,' škrabali

sa za ušami sedliaci.

,Peniaze budú,' riekol priateľ Stupnický. ,Požičia nám krajinská úverková banka. Ja vám vykonám, len zaviažte všetci svoje osminy a dajte mi plnomocenstvo,na uzavretie i kúpy i pôžičky.'

,Cena je taká lacná,' dodal Rozumovský, ,že sa to temer samým drevom vyplatí, keď dáme les zrúbať. Čo nie, to vyplatia krčmy, mlyny, jatky a prenájom, ak sami nebudeme gazdovať. Majetok pripadne obci zadarmo.'

Sedliaci dostali chuť, ale Kožuch im prišepol : ,Neverte, nedajte sa

  ošialiť. Pán ta pán, a pánom niet čo veriť.'

Tým sa sklátili, poodstúpili, kImali jeden druhého, šeptali.

,Čo šepcete?' pýtam sa.

,Nuž, to hovoria,' riekol Humenský, ,že prečo nekúpia majetok sami, keď to tak výhodno?'

,Preto,' odpovedám, ,že nám banka nič nepožičia, bo nemá na čo.

Vám ale požičia, keď k majetku samému zaviažete i urbársku časť chotára. Rozumiete? Od vás, ktorí ste chodili do škôl, to mrzko, že pri tak vážnom podniku kladiete prekážky našim dobrým úmyslom.'

,Pre mňa,' hodil surovo plecom, ,nech zakúpia za päť prstov hoc i celú stolicu.'

,Veru, to vedzte,' pozriem prísne na neho, ,že všetko pravé bo

hatstvo leží v piatich usilovných prstoch a nie v mešci.'

Priateľ Rozumovský dodal: ,I ja mám celý úrek po Lipnickom;

ja tiež zaväzujem svoje osminy.'

Jednako poplašení sedliaci sa klátili, len Pelechavý ich nutkal ku kúpe, že to bude dobre.

Richtár Hučko sa osvedčil: ,Nemôžeme teraz ani tak, ani inak

povedať; musíme sa napred medzi sebou poradiť.'

,Z vašich porád,' odsekol som mrzuto, ,nikdy nič. Kto najhoršie bude radiť, ten zvíťazí. Nie vaše porady spasia vás, lež dôvera k nám. Vy ste slepci, my vaše oči; musíte byť presvedčení, že vás povedieme dobre. A aby ste boli, povážte, či nevypadlo všetko dobre, čo ste na radu našu predsavzali? Rozhodnite sa rýchle, hneď a hneď. Vec netrpí odklad. Ak sa dozná žid, že vy chcete byť,kupcami, prikryje hneď a vám potom ani za dvojnásobnú cenu majetok neprepustí. Poponáhľať sa teda musíme a mlčať.,Preto som vás zaviazal k chráneniu sa krčmy.'

Richtár za tým riekol: ,Spoľahnite sa na týchto pánov. Ich pravú

lásku skúsili sme neraz. Vždy nám dobre chceli.'

,Uchopiť sa za čerstva tak vhodnej príležitosti,' riekol rozhodne

'Pelechavý. ,Ja zaväzujem všetky svoje osminy.'

,Nechže teda bude, v mene božom,' vykríkli ostatní; len Kožuch, Humenský a husár Zajac stále odporovali. Oni sa na nič nepodpíšu, bo nechcú do nebezpečenstva uviesť svoje osminy.'

,Dobre teda,' povedám, ,vaše a tie osminy, ktoré, už držia židia, vylučujú sa z podniku. Vy neberiete žiadnu povinnosť na seba, lež ani účasť v nádejnom zisku mať nebudete. Do majetku budeme sa

dorpáhať len my, ktorí ho kupujeme.'

,Mnoho šťastia!' zasmial sa škarede Kožuch.

,Tvoje osminy,' premeriam ho prísnym okom, "náležia už i tak

krčmárom. Čo žiadaš za ne?'

,Šesťsto mi dáva žid.'

,Predaj ich mne.'

,A čo by nie? Len nech zaplatia.'

,I ja tak dám svoje,' ozval sa Humenský. ,I ja,' riekol za ním

ZajacAby sme ostatných' urobili ochotnými, kúpili smejch a vyplatili naskutku, ja a pán pravotár. A to naša účasť v majetku, ktorá i na naše deti prejde.

Plnomocenstvá pre pána pravotára boli hneď podpísané. Ako pokonal vec s Kobzaym, to by najlepšie mohol vyložiť on sám."

"Hneď po obede," prejai slovo Stupnický, "idem s veľkou úzkosťou ku Kobzaymu. Lebo známa mi bola jeho veľká nenávisť proti sedliakom a Slovákom. ,Nerozkážu,' pýtam sa, ,písať zmluvu so židom?'

,Ba veru,' zvesil na pohovke smutne hlavu, ,napísať sa musí. Nechce konečne viac dať ako päťdesiat rovno. Utiskuje ma, prašivec, ale čo robiť? Dlžníci súria. Židovi budú čakať, mne nie.'

,Žiaľ!, hovorím, ,že majetky prechádzajú tak skoro jeden za druhým do židovských rúk. Zakrátko budú mať títo hrabiví prišelci prevahu i v majetnej triede a tým opanujú, v spojení s kapitálom, nadobro celú krajinu. A oni sú,' dodal som úmyselne, ,predbežný voj valne na východ šíriaceho sa nemectva.' ,Nuž keď kresťania nemajú peňazí!' nevrie hodil rukou. ,Prečo sa nehlási kupec kresťan ,a dáky

dobrý vlastenec? Takému by som majetok i dačo lacnejšie doprial.'

,Ja by som poradil,' prehodil som ostýchavo, ,kupca kresťana.' ,A koho?' uprie na mňa zrak zvedavo.

,Tunajšia obec bola by hotová odkúpiť majetok. Dala by zaň to

isté, čo žid sľubuje.'

,Obec?' zamračil sa Kobzay a vyskočil z pohovky. ,Všivavísedliaci? Myslia, že budem päťdesiat rokov kliešťami od nich vydieraťpo grajciari? Ja musím mať peniaze hneď.'

,Žid tiež,' namietam, ,nezaplatí hotovým grošom, len dlžoby prevezme, pokoná sa s veriteľmi. Ak by však vaša veľkomožnosť konečne chcela peniaze do ruky, bude i to za dva mesiace.'

,Ste ich advokát?' stane mi voči.

,A spolu plnomocník,' vytiahnem písmo. ,Všetko je dopredu odobrené, čo uzavriem.'

,Akokoľvek,' chodil Kobzay prudko po čalúne, ,ja oplanom sedliakom majetok nepredám. Radšej ho doprajem židovi.'

,Ale prosím pekne,' nástojím, ,či nie je lepšie napomáhať rozkvet obce než budovanie Jeruzalema v Uhrách?'

,Nič!' dupol Kobzay. ,To nebudem trpieť, aby v mojom kaštieli pelešila nevďačná opitá sedľač. Radšej. nech tu smrdí po cesnaku.',

Vystúpim teda s posledným dôvodom, ktorý účinkom sa minúť nemohol. ,Obec, reku, dá toľko, ako vaša veľkomožnosť žiada.'

Kobzay skrotol očividne, ale ťahal predsa vyššie a jednal ne ústupne. Musel som ešte tisícku pridať.

Ale s tým už bol úplne spokojný. Zmluva sa hneď napísala a pod písala s doložením, že je neodvolateľná.

Pribehol potom naplašený žid, šľuboval o desať, o dvadsaťtisíc viac, ale dobre zaviazaný a namrzený Kobzay ho vysotil. ,Keď vidíš, že majetok toľko hoden, prečo si nedal vtedy? Prečo si ma tak utiskoval, oplan? Chcel si mňa oklamať, oklamal si sám seba.'

Proboval potom s nami. Narucoval nám dvadsaťpäťtisíc a mne osobne päť, aby som nahováral sedliakov na prepustenie majetku jemu.

Títo si už teraz, bláhali. Vlastná však sprostači nevďačnosť ani tu nechýbala. Oplanský Humenský nadštrkol im zo závisti, že som sa zriekol s pánom a ich o šesťtisíc zlatých oklamal. A oni uverili trhanovi tým viac, že ich. popudzovali aj krčmári. Bolo oproti mne podlých klebiet plno a surového zlorečenia."

"A s peniazmi potom ako?" spýtal sa farár Peľuch.

"Bankou vyslaný ohliadač," vetil Stupnický, "dal mienku, že sa môže požičať šesťdesiattisíc. Zostalo nám teda ešte na nákladky štyritisíc. Splácanie drieku s úrokmi uložené je na dvadsať liet v rovných častiach.

Kobzay vzal peniaze a pošiel s ťažkým srdcom na druhý skromný svoj majetok. Teraz dostal úrad pri vrchnom súde. Bo to teraz všetko,

čo pošlo z vysokej šľachty, bez ohľadu na schopnosť, zaopatrené byť musí. "