XI

Lukáč zdvihol pravicu s tlejúcou cigarou: "Ale teraz nám povedzte, bo to je najzaujímavejšie, ako ste potom hospodárili s tým majetkom, ako splácali dlžobu. "

"Najvýdatnejší prameň dôchodkov," prevzal slovo Rastic, "boli lesy. Bo teraz, pri stále sa množiacich železniciach a fabrikách, ide drevo do ceny. Podelili sme ich, zanechajúc dačo i pre seba, na dvadsať rovných častí. Každý rok vytne a predá sa jedna. To skutočne toľko robí, že málo čo viac platíme do banky.

Krčmy, jatka, mlyn boli nám tiež na dobrej pomoci. Bo sprvu za nechali sme všetko pri starom.

Za role a lúky dával nám žid päťtisíc prenájmu. Sedliakom sa toľúbila, ale ja som ich z toho zrazil. Majetok, reku, prijali sme záso bený, nie pustý. Načo by sme ho teda dávali do prenájmu? Vyšli by sme zo všetkého, žid by nám budoviská spustošil. A vyťažíme viac ako žig, bo nebudeme potrebovať toľko čeľade, nájomníkov práve nie. Co nebudú stačiť naše záprahy a naši chalupníci, to doplníme my. Spojenými silami pôjdu nám roboty rýchlo. Dáme pritom mnohým chleba, menovite pánom úradníkovi a pravotárovi, ktorých by žid prepustil. So židmi vôbec nechcem mať do činenia. Len krčmárov musíme trpieť do vypršania času prenájmu."

To bolo odobrené. Obrábanie majetku prevzali sme sami. Pánu úradníkovi ponechané vedenie hospodárstva s plnou mocou a s povýšeným platom. Ja som prevzal bezplatne vrchnú správu, pričom musel som sa presťahovať do kaštieľa. Lebo pre obchod s toľkými ľuďmi, pre tak mnohé zápisnice, písma, skrine moja biedna fara bola priúzka. Nerád som to učinil, aby som nevzbudil závisť, ale musel som hľadať priestrannejšiu miestnosť.

Pán učiteľ navrhol, aby mi držali pomocníka, takrečeného ka plána, lež za to som sa poďakoval. Dohodol som sa, že pri toľkom praktickom účinkovaní dlhé cicerónske .kázne odo mňa žiadať nebudú, ale sa uspokoja s krátkym praktickým napomenutím. Vymienil som si len, že nikdy na žiadnom pohrebe kázať nebudem."

"To, to!" pochválili ho farári. "Bodaj by si toto ničomné bremeno zosňal i zo šije nástupcov."

"Je zosňaté," zasmial sa Rastic. "Nikdy tu viac po smetiskách kázať sa nebude. To je tá najmrzutejšia povinnosť evanjelického kňaza. Z toho nikomu nič. Je to len obeť prinášaná márnomyseľnosti. A kňaz odťahuje sa tým od užitočných prác, ako návštevy školy, činí sa smiešnym, vystavuje klebetám a hubí sa. Nútený bez prípravy do sveta kázať, činí to potom i v chráme, sype neprežuté slovo božie z rukáva."

Škorec sa ozval: "Tak by bolo treba zrušiť i tie pohrebné verše, ktorými nás učiteľov hlúpa márnomyseľnosť morduje. Ja to činím s najväčšou nechuťou."

"A slušne," prisvedčil Rastic. "Touto ničomnou parádou činí sa i učiteľ smiešnym a odťahuje tiež od svojej svätej povinnosti. Katolícki kantori spievajú tú istú odpytovanku na každom pohrebe; u evanjelikov sa žiada, aby odpytovanka i verše všade boli inakšie a aby ich rechtor sám vyhotovil. Aká to obťažná práca pre učiteľa

a aká daromnosť! Nevolil by za ten čas učiť deti, pokiaľ pero hryzie na ničomných klapanciach? Ja som previedol zrušenie tohoto

navždy v cirkvi svojej. My mŕtvych vyprevádzame len so spevom a modlitbou..“

"A v Nemecku," poznamenal Lukáč, "ani toľko sa nedeje. Cirkevní služobníci zriedka idú s pohrebom, len príbuzní a susedia vyprevádzajú pri všetkej tichosti mftveho. O dôchodky ako ste sa postarali ?"

"Zlepšili sa," odvetil Rastic, "a to primerane nášmu povolaniu. Osminy farské a učiteľské pripojili sa k majetku. Farárovi a učiteľovi ponechané len toľko, aby mal trocha mlieka v dome, mohol si držať pár kravičiek. Miesto toho dostáva všetko hotové, čo len do domu treba, drevo, zrno, stravu, zemiaky, kapustu i pár sto zlatých peňazí. Nemusí teda gazdovať, môže žiť vcele úradu, zvlášť mládeži. Platy sme vymerali dvom učiteľom. I farárovi sme učinili za povinnosť, namiesto tých"ničomných pohrebných kázní, učiť v škole deti každý deň dve hodiny."

Peľuch sa spýtal: ."A čo ste učinili s chalupníkmi?"

Na to odvetil úradník Rozuniovský: "My máme, prirodzene, do činenia len s tými, ktorí ku Kobzayho majetku náležali. Urbárskych odbavili sme vyznačením istých rolí a lúčok pre ich slobodné držanie. Dvorným polepšili sme znamenite. Navrátili sme im odňaté roličky, dali drevo, určili predtým neobmedzený počet povinných dní, zrušili nutnosť pracovať, keď ich odrobia. Tí i títo sú úplne spokojní. "