|
"Teda kúpený majetok," riekol Lukáč, "stal sa
spoločným ima ním osminárov. Čože ste učinili pre účast' v
právach a úžitku?"
"To bol tvrdý oriešok' pokýval Rastic hlavou, "pritom
boli ťažkosti, ktoré nám zapríčinili mnoho hlavybalenia. I postranní
robili nám galibu, i našinci.
Tí loptoši, ktorí predali svoje osminy, pri rozhodnom kroku,
vidiac úspech, chceli kúpu odvolať, behali na stolicu,po' pravotároch.
Krčmári, ktorí už boli dvadsať osmín k sebe pritiahli, domáhali sa
tiež k majetku, bo že obec kúpila a v ohci sú i oni. S týmito prišlo na
pravotu. My sme sa držali toho, že nie obec ako taká kúpila, lež spolok nadobudol
majetok a že kto nekupoval, zmluvu nepodpísal, za.ničneručil, žiadnu,
povinnosť na seba nevzal, tomu nič do kúpy. Súd dal nám zapravdu.
Medzi účastníkmi podniku povstalo veľké vrenie. Chceli
dokonca mejetok medzi sebou podeliť. Stálo ma to mnoho zápasu, až som im to z hlavy vybil. Ustúpili len tomu, že banka bude
považovať spolok
za rozpustený, svoje peniaze za ohrozené, položí teda ruky na majetok a
pustí ho na bubon.
Nepreraziac s delením, počínali si
aspoň spurne, hlavate, surovo, podlo. Keď sa na pozvanie zhromaždili
na porady, žiadali oldomáše. Nechže nám vraj dajú súdoček, nech, veď
je to naše, veď máme z čoho. Vyctení za to, prestali chodiť,
reptali, že my si sami majetok osobujeme, žerieme a pijeme, im nič nedáme.
Keď sa im kázala do roboty, buď nešli, buď prišli neskoro a
potom jeden pred druhým zaháľali. Kto im vraj rozkáže? Keď chcem,
robím, a keď nechcem, nerobím. Hnali cez všetky zápovede do lesa statky,
pustošili mladé stromky, nedali si rozkázať. Veď to vraj naše.
Čo komu do toho? Lesníka, keď ich vyháňal, zbili. Museli sme i
stolicu volať na pomoc.
Skrotení pandúrmi, chodili vykrikujúc, že sme tyrani, tisíc ráz
horší od Kobzayho. Tento vraj bol aspoň úrečitý pán, my sme len takí
svetovci odkiaľnoha-odkiaľruka.
Zvlášť na mňa sa hnevali: ,Hľa, hľa! Nedarmo,
že býva v kaštieli, ale si aj počína ako pán, ja jeho toľko a
toľko.' Istý surový Bučak, ktorému sme zajali voly, prišiel so
sekerou do kaštieľa a hrozil mi smrťou, ak mu voly v okamihu nevydám.
Akým ja vraj právom dám zajímať statok? ,Či je majetok jeho?'
vykrikoval. ,Ten všivák, ten svetovec !'
Žena plakala, prosila ma so slzami, aby som sa neošklivil s tými
zvermi, lež zapľul všetko a vrátil sa do pokoja na faru. Ale ja som vytrval v nádeji, že to bude lepšie,
i nesklamal som sa. Divosi šomrali, ale kus po kuse skrotli:'
|