|
"Dovoľ,
brat," pretrhol ho Lukáč, "ty neodpovedáš na moju otázku. Ja to chcem vedieť, v akom pomere stoja k
majetku osmi naň.
"Po vylúčení krčmárskych osmín,"
učinil žiadosti jeho zadosť Rastie, "zostalo ich dvesto
päťdesiat. Na každú vydali sa štyri asi také účastiny, ako v úrokovniach a v
bankách, teda spolu tisíc. Podľa počtu týchto účastín delí sa celý zisk, prípadne strata, na tisíc čiastok.
Trhať účastiny ani pri delení
neslobodno, ale, pravda, predávať a kupovať. Vyhľadáva sa
len prepísanie na druhé meno na účastine samej a v zápisnici. To isté musí
sa stať pri zdedení."
"Ale tak," namietol Lukáč, "jednako sa vryjú
medzi vás židia. Pokúpia účastiny a časom dostanú i prevahu."
"O to sme sa postarali," ozval sa Stupnický. "Do
vrchnostensky potvrdených stanov vniesli sme toto: Kedykoľvek sa má
preniesť účastina na druhé meno, vždy má právo spolok odkúpiť ju
a podržať pre seba. Vtedy sa takáto účastina zruší. Bude ich menej a
väčší úžitok pripadne na každú."
"To sa ľahko dá obísť," namietol zase
Lukáč. "Žid učiní s
oplanom i živú zmluvu. Udajú
kúpnu sumu, akú spolok nebude chcieť zaplatiť, a potom sa podelia v
úžitku."
"I
túto cestu burzovej hre sme zatvorili," vysvetľoval ďalej
Stupnický. "V stanovách stojí aj toto:
Ak by spolok, v čas predaja do cudzej ruky,
nemohol sa zlahodiť s účastinárom, určí sám hodnotu
účastiny. Vezme sa za základ čistý
minuloročný dôchodok z účastiny, jej takrečená dividenda, a
vyráta sa, koľký tomu odpovedá driek, šesť od sta rátajúc. Tento driek je zákonná cena účastiny. Predavač cenu prijať musí."
"Aspoň
pozastavujú korheli svoje účastiny," namietol ešte Lukáč, "a obťažia dlžobami."
"Hja," hodil
Stupnický rukou, " v tom už osobná sloboda
obmedzená byť nemôže. Kto komu v tom rozkáže? Odvrhnúť človek i sám život môže, nielen imanie. Ale
prechod účastín do rúk židovských zamedzený je nadobro, iba že by sami
účastinári židov medzi seba prijať chceli, v čom zase potomkov
zaviazať nemožno."
|