XIV

"No, múdro ste vy to navliekli," vyznal naposledok Lukáč. "Všetko sa mi ľúbi, čo tu vidím. Bodaj' by nasledovali obce váš príklad. Naši hýriví pánici predávajú rad-radom majetky, židia a cudzozemci ich skupujú. Je už úžasný počet týchto nových zemských pánov, ktorí aj mestá zaplavujú a všetky živnosti tiahnu k sebe. Pre nich stavajú sa hlavne i železnice. To sú žľaby, ktorými tečie valne do zeme cudzozemstvo a tržba židovská. Cudzozemcom a židom dané slobodné pole pre celkové potlačenie nášho maloletého ľudu. l nosí už Izrael hlavu vysoko. Židia sa vozia nielen po biednom ľude, ako slovenskom tak maďarskom, lež i po tej šľachte, pred ktorou sa nedávno v prachu plazili, vedú i ju rozličnými úskokmi k skaze, prevracajú súdy. Obce by mohli prekaziť tomuto prechádzaniu doteraz ešte vždy akosi privilegovaného majetku do rúk židovských. Lebo obec vždy viac dať môže než žid, hoc i to má svoje medze a chodí s úplnou skazou, ak sa deje bez rozumného vyrátania.

Znám sedliakov, ktorí pritom i o svoje osminy prišli, keď pochabo cudzie majetky pokúpili. Ale pri múdrom vyrátaní a povážení všetkých okolností obce viac môžu dať preto, že môžu, ako u vás, prispieť prácou, čo pri dobrej vôli a ochote ani nepocítia.

Keby takýchto úplne slobodných a zámožných obcí bolo mnoho, vtedy by celkom inakší život zakypel po krajine, než pri terajšom vysoko veľkomožno-pansko-židovskom hospodárení s pálenčiar-ňami a krčmami. Dedinský ľud by nežil viac len pálenke a židom, stal by sa zámožnejším a tým i osvietenejším. Školstvo by sa zlepšilo, remeslá, obchod, vedy, umenia pozdvihli. Až vtedy by vstúpila do života i naozajstná občianska rovnoprávinosť a sloboda. Teraz je len na papieri. Nadprávie aristokratovešte vždy trvá a dusí život i v obciach i v župách. Zhovädilý ľud nevie použiť svoje právo, ktoré mu dáva zákon. Otrokom tým len sklenka alebo palica. Celý náš ústavný život je pri takom ľude len smiešna komédia. A v terajších pomeroch ľud sa nezmení. Ale nič by tak neprispelo k jeho zošľachteniu jako celkové vymanenie obcí zo zbytkov feudálnych."

"Vtedy by," dodal Semenák, "i spisba i knižníctvo mali výdatnú podporu. Tí naši pánici, akých najviac, starajú sa len o ničomný skvost, loveckých psov, pálenčiarne a neviestky, židia uviazli vcele v materializme. To sa vrhá z jedného zištného podniku do druhého, nič vyššieho nezná. Strežie len zákon Mojžišov, na novšej spisbe nemeckej má len trpnú účasť, na iných žiadnu. Plesá i teraz okolo zlatého teľaťa. Pokiaľ tu hospodárii Kobzay, chodili mu jedny ma ďarské noviny, Schelmovi jedny nemecké. Iné dielo ani ten nekúpil, ani tento. Jókai celkom pravdive vyčítal slovenským pánom, že keď o slovenskej spisbe ničoho vedieť nechcú, ani maďarskú nenapomá hajú. Teraz chodia do obce tri maďarské, dva nemecké a šesť slovenských časopisov. Založili sme i knižnicu, kupujeme všetky diela slovenské, daktoré i maďarské a nemecké. Žiaci, zbierajúci na školy, odnášali predtým z Chujavy len posmech a harušenie; teraz každý ide, boha chváliac, so štyrmi zlatovkami. Máme i síkačku pre haseniepožiaru. Čo takéhoto dialo sa, pokiaľ tu vládli Schelm a Kobzay? Panstvo čudského rázu len na štyroch sa voziť s qrkálkami, pálenku páliť, poľovať, neviestky fintiť a chudobu utiskovať do krvi. l tá do neba volajúca panská spravodlivosť, to jej nestydaté fackovanie, to prijímanie osôb, to očividné nadržiavanie pánovi vo všetkom by prestali, keby tie šľachtické dvory, z ktorých už zmizli dereše a drábi, prešli do spoločnej ruky mohutných obcí. Koľko vidieckych obcí, toľko by sme mali dakedajších kráľovských miest. Tieto boli prv jedinými sídlami remesiel, priemyslu, tržby a osvety; potom boli "Keby ti to bolo všade tak ako na Chujave," ozval sa učiteľ Kaňuch. "Ale sú i takí páni, ktorí chvatne nadobúdajú, nie žeby predávali. V mojom Kálmanovi sedí ti aspoň desať židov. Ani neje, ani nepije, len majetky a osminy nadobúda, len na zemiakoch a kyslom mlieku.

"To sa rozumie," bránil svoje Semenák, "že niet všade Kobzayovcov, ale jest ich dosť po krajine. A kde sa príležitosť naskytne, treba sa jej s obozretnosťou a rozumom uchopiť. Vzdychy a žaloby na panskú spravodlivosť sú daromné a nemužné. Treba siahnuť k skutku, usilovať sa, vystavať čertovi zlatý most, aby odišiel, učiniť polovičaté vymanenie, vlastným pričinením celým."

"Len rozdrobenia majetkov," dodal Rastie, "treba sa chrániť. To vytvára každý nákladnejší podnik, každý pokrok v poľnom hospodárstve. Čo by bolo z našich veľkých, obšírnymi pozemkami vládnúcich miest, keby ich mešťania podelili medzi sebou? Tej chvíle stratili by všetku významnosť. Nič by sa nedialo spojenými silami pre mesto vôbec, vyšší život by v nich zhasol, mešťania premenili by sa na prostých sedliakov.

Tak by aj po dedinách s podelením väčšieho majetku všetky z jeho nadobudnutia pošlé blahé následky zmizli. Rozdrobme ho a tam sme, odkiaľ sme vyšli. O pár rokov bude zase všetko divé, pusté, židovské, krčmárske. S držobnosťou rozmnoží sa len pijanstvo drobných statkárov a posledné veci budú horšie ako prvé."

"Dobre by snáď bolo," poznamenal Lukáč, "zaviesť pri zakúpení celého chotára česko-bratskú, herrnhuterskú spoločnosť práce a imania i pôžitkov. Vtedy by obce dokonale predstavovali jednu osobu a podlosť jednotlivcov by bola jatá na uzdu. Nikto by nemohol cválať neviazane do pekla, lumpovať, márniť a potom žobrať. Každý by musel pracovať a každý by bol potom všetkým potrebným zaopatrený."

"To by bola druhá krajnosť," protirečil Rastie. "Tým by sa zničila osobnosť, udusil vývin schopností jednotlivcov, premenili ľudia na číre pracujúce mašiny. Ani to hlavatosť slovenská neznesie, do takých medzí pojať sa nedá. Najlepšie je spojiť výhody osobnej slobody s výhodami veľkého majetku. Tento treba udržať pohromade a zanechať pritom každému jeho maličké imanie a slobodné nakladanie so svojou účasťou. Tak sme učinili my."

A dobre ste učinili'" riekol Peľuch. "Celé vaše zriadenie sa mi ľúbi. Je podľa môjho zdania možno najlepšie. Len to divné pretvorenie jednej z najškaredších obcí v najúhľadnejšiu nám ešte vysvetlíte, rozumiem výstavnosť. Že domy sú z väčšej polovice nové, to pochádza od požiaru. Ale to div, že neporiadne roztratené drevené chalupy premenili sa v múranice, postavené za šnúrou, že sa stavajú rad-radom a že vyzerajú z ohľadu podoby aj miery všetky navlas rovnako. "

"Div to spolkovitosti," vzal slovo Rastie. "Keď požiar obrátil v popol väčšiu časť dediny, prišli pohorelci: ,Nech pomáhajú, nemáme sa čoho lapiť.'

,Nemáte?' reku. ,Hľa, následky vášho ľahkomyseľného hospodárenia! Pláčete vždy tie svoje smädné gágory, vystrájate nákladné veselia, krstiny, kary; na možné nehody nemyslíte, proti nim sa neozbrojíte. Pozvite všetkých radom, i tých, ktorí nevyhoreli.'

Zhromaždeným rieknem : ,Budovanie stalo sa pre nás všetkých neodbytnou potrebou. Lebo i ohňom ušetrené budúnky sú vetché, trvať dlho nemôžu. Ak budete pritom pokračovať každý sám pre seba, nepostačíte. Zjednoťte sa teda, konajte spojenými silami a vyjdete s polovicou nákladkov, nebude vám treba ani žobrať po dedinách,

ako činievate.' .

,Ako to rozumejú?' spytuje sa s kyslou tvárou Pelechavý. ,Nestavajte,' hovorím, ,zase drevené klietky, lež budujte nastálo,

keď máte dosť kamenia pod nohami. Ale nelapajte sa odrazu všetci do stavania a každý o svojej ujme, lež budujte všetci na jednu ruku jeden dom za druhým, až sa všetky vystavajú. Vezmite do stálej služby na viac rokov dvanásť murárov, osem tesárov, štyroch tehliarov, dvoch vápenníkov, jedného stolára a jedného zámočníka. Títo nech pracujú na mieste bez prestania, pokiaľkoľvek sa nevystavajú všetky domy, chlievy, pivnice, humná, sypárne. Robiť okolo toho so statkom i peši budete všetci anákladky podľa budovísk, ktoré nie všetci potrebujete jednaké. Sedliak potrebuje viac a väčšie budoviská než chalupník.

Aby nepovstala medzi vami škriepka, komu sa má budovať skorej, bude sa budovať zaradom a potom sa určí žrebom, kto má vtiahnui do dvora.

Za ten čas utiahnu sa pohorelei, ktorý do stojacich domov, ktorý na faru, ktorý do kaštiela. Tieseň bude sa umenšovai z roka na rok. Spočiatku trpieť musíte.

A keď už tak všetko má povstať nové, použijeme zlé k dobrému, rozšírime a uvedieme do poriadku obec. Nebudeme pritom hľadieť na pár siah. Vymeriame hodne široké dvory a sady, ulicu priestrannú, a postavíme všetky budoviská do radu. Vyznačí sa zvláštna miestnosť i pre remeselníkov, ak by sa ktorí medzi nami časom osadiťa vzbudovať chceli.

Takto, hľa, budú vyzerať domy a takto obec!' ukázal som im nákresy, ktoré už pán úradník vyhotovil."

"Výborná myšlienka!" pretrhol ho Peľuch. "Tak by sa mohli pretvoriť a obnoviť všetky naše škaredé, neporiadne po debrách a kútoch rozmetené dediny."

"A veru najpohodlnejšie by sa to dalo uskutočniť," dodal Kaňuch, "vtedy, keď obec stojí. Na popolišti, keď nikto nemá kam hlavu skloniť, zaradom budovať trudno. Netreba čakať na požiar, lež zriecť sa, urobiť všeobecný rozvrh, vymerať územie a tak stavať na príhodnom mieste s celou pohodlnosťou. Našim dedinám bolo by zaradom potrebné preniesť ich na príhodnejšie miesto. Tí starí hľadali len skrýše, aby ich Tatári a kuruci nenašli. Na pohodlnosť vonkoncom nehľadeli, ba aké je na bývanie najnepríhodnejšie miesto, také vyhľadali. Pri novom budovaní hľadí sa i dnes len na to, aby každáchalupa ináč stála. Dvory sú také, akoby sme sa chceli pochlúbiťmajstrovstvom vojsť ta s vozom a obrátiť ho. Je to vždy udalosťplná strachu, keď sa s plným vozom má vojsť do humna alebo na dvor. "

Rozosmiali sa na tom všetci, Rastic pokračoval: ,,I mojim ľudkom sa to ľúbilo, len tí odporovali kujonsky, ktorých požiar ušetril. Dali sa však i títo obmäkčiť, vyjmúc zatvrdilého lakomca Pelechavého. Tento fúkal, rozhadzoval sa, že nikomu domy stavať nebude a uvidí, kto ho prinúti.

,Čo,' naskočil napokon na neho richtár Hučko. ,Ty celej obci vzdorovať budeš? Vidíš, mrzký lakomec! Ani ja som nevyhorel

a predsa sa podrobujem užitočnému poriadku.'

,Von s tým hnidošom,' vykríkli všetci rozjarení. ,Von s ním z dediny!'

,Vyhnať ho nemôžeme,' čitkal ich vždy rozvážlivý Hučko, ,ale pretrhneme s ním všetko spojenie. Nebude nikto z nás obcovať s tebou, keď si taký nevľúdnik.'

,Do môjho domu nenazri, ani ja nevkročím do tvojho,' osvedčovali sa rad-radom, čo tak dojalo lakomca, že mu slzy vypadli a poddal sa.

Už sa zdalo byť v dobrej koľaji všetko, keď sa ozval vzdorovite hrubiansky bajúzatý Bučak: ,Počujte ma, vy účastinári. Načo nám je Kobzayovský majetok? Správa nech vystavia pre nás domy. Veď je to naše. Do iných nám nič. Ani sa za svoje nikomu prosiť nebudeme.'

Posledné slová boli namierené oproti mne a surovec utrafil nachuť darebákom. Účastinári sa pokolembali, prisvedčovali surovcovi.

Taký vám je ľud! Ak mu chceš osožiť, musíš sa ozbrojiť anjelskou trpezlivosťou.

Boli to však len pohorelci, ktorí žiadali, aby im majetok budoval domy. Ktorí nevyhoreli, tí im odporovali, a strhla sa medzi nimi

prudká zvada.

Ja som sa v tomto zmysle osvedčil: ,Majetok Kobzayovský je spoločné imanie účastinárov, domy a osminy sú vaše, vládnete nimi

každý pre seba. Majetok sme ešte ani nevyplatili a s bankou sa nebudeme pohrávať. Čo myslíte? Zastavíme snáď platenie a povieme tým pánom: Čakajte, až vystaviame dedinu? Naučili by nás oni!

Spolok vystavia domy len pre svojich dvorných chalupníkov, pre kováča a kolára, potom krčmu a jatku, aby svoje právo udržal v platnosti, a sklep pre vaše pohodlie, aby ste nemuseli pre každú maličkosť behať do mesta. Viac nad toto spolok budovať nemôže. Poskytne však i vám značnú pomoc. Drevo na budovanie a pálenie tehál a vápna ostanete. Vidíte teraz, ako dobre sa stalo, že ste prišli k lesom. Co by ste si boli v tomto nešťastí počali? A prišiel vám celý majetok ako v snách. Grajciara ste zaň neplatili. A teraz nám, čo sme vám toľké dobrodenie pritiahli, utrhujete, spurne sa proti nám staviate. To vedzte, že čo ste poslušnosťou vyhrali, to všetko môžete stratiť zase surovou a nerozumnou spurnosťou.'

,Neprotivíme sa!' skríkli všetci, mnohí aj zaplakali. ,Na tohto hrubiana nech nepočúvajú, ale nech činia, čo za dobré uznajú.'

Vidiac ich skrotnutie, riekol som: ,Jedno sa vám ešte zo strany majetku povoľuje. Musíme sa zaobísť nateraz bez vašej pomoci pri poľných prácach. Nahradíme to nájomníkmi.'

Potom som pristúpil k otázke peňažnej. ,Podajedni z vás majú pri ruke viac-menej groša. Nemajúcim vypožičiame všetko, čo jest a bude vo vzájomnej pomocnici. Dáte do zálohy svoje účastiny a ne pochybujem, že i mestská úrokovňa ich prijme, bo máme dobrú povesť. Pozorujte, že vám tu zas vypomáha ten majetok, ku ktorému prišli ste len za svoje krížiky. Sú i takí, ktorí inde nájdu úverok.
Musíte si teraz ruky rozviazať, ale hrdlo zaviazať, ak sa chcete do pracovať dní blahých a pokojných.'

Návrh bol prijatý a hneď sme pristúpili k jeho uskutočneniu.

Vyhoretá časť už je vystavaná, zostáva ešte nevyhoretú zbúrať.

Vtedy bude obec v poriadku. A ide nám to vždy ľahšie. Spolku už i sklep prináša mierny úžitok. Dali sme ho do prenájmu, tak i krčmu

i jatku, počestným kresťanom."

"V žiadnej jatke," ozvala sa pani Lukáčová, "žid by sa vonkoncom trpieť nemal. Porazí vždy statok v piatok, aby židia mali čerstvé mäso na šábes, a my už v nedeľu jeme hnilinu, cez týždeň hemží sa červíkmi."

"U nás," prejaI Rastic, "plemeno židovské je vykorenené okrem toho veľkomožného v kaštieli. Keď sme im odobrali krčmy, jatky, predali aj osminy a vypratali sa. Bo žid bez krčmy, jatky a čachrov nebude. Ich osminy vylúčené z majetku skúpil z väčšej časti skrbný Pelechavý."