III

Znateľ bol by sa divil maďarčine tohto čudáka, ktorý s toľkým úsilím hovoril po slovensky. Nielen výslovnosť maďarskú nemal, lež i zastával často a pomáhal si tu latinčinou, tam nemčinou, najviac ale slovenčinou, miešajúc babylonsky všetky tieto reči. Keď hovoril spotvorenec po slovensky, zdalo sa, že je číry Maďar, a keď hovoril po maďarsky, kričal z neho Slovák. Rozdiel bol len ten, že maďarskú reč humpľoval z nedostatočnosti, slovenskú i úmyselne, aby si dodal, mrziak, vážnosti. Ale počujme, o čom sa panstvo zhovára.

Pán s veľkým nosom oslovil pána Kobzayho s najhlbšou pokorou, s veľkým odpytovaním, čo ráči obetovať zo svojej panskej lásky pre dolnozemských Maďarov, navštívených neúrodou, a na stoličný špitál, ktorý pán županský námestník veľkomyseľne zakladá. „Nič,“ odsekol Kobzay bez okolkov. „Maďarom by som dal, ale nemôžem, bo i sám chatrné úrody som mal toho roku. Na stoličný chudobinec nedám nič, bo ani ja, ani moje deti nepôjdeme do neho. Kto chce zriadiť dobročinné závody, nech ich i zaopatrí, a nebude dobrodincom z cudzieho mešca.“

„To veru lacné zásluhy,“ primastil farár Čulík, „navrhovať podniky a potom na ne žobrať. Ja, roztrúbený v novinách a zvečnený v zápisniciach, zakladateľ, a ty, obecenstvo, dávaj! To je terajšia dobročinnosť.“

Po tak uštipačnom poznamenaní pán s veľkým nosom ani neoslovil farára,. čo dá Maďarom alebo domácim chudobným, a na pána Kobzayho nenaliehal, lež dal mu za pravdu a odpytoval pekne, že sa osmelil znepokojiť, vyhovárajúc sa úradne naloženou povinnosťou.

Celkom ináč hovoril o tom so sedliakmi. Týchto sa nepýtal, či a čo dajú „Uhrom“. Lež predstavil im vec ako stoličný rozkaz a naložil zosypať osem meríc žita. Sedliakom nič nespomohlo odvolávanie sa na neúrodný rok, ani mrmlanie, že im Maďari jedného zrna nedali, keď oni mreli hladom. Farár Čulík držal im peknú kázeň o kresťanskej láske a pán s veľkým nosom zapísal, že Chujava obetuje s najväčšou ochotou osem meríc žita. Takéto od chudoby vynútené milodary šli potom na Dolnú zem pod menom dobrovoľných obetí. Bo u nás všetko je lož a lživá hra. Najväčšie opice Maďarov nedali im ničoho. Ich láska len po mešec.

Tak bolo i so stoličným chudobincom. Sedliaci sa vzpierali nohami-rukami proti plateniu, ale pán s veľkým nosom donútil richtára i boženíkov podpísať hotový už úpis na ročné štyri merice. Darmo potom chodili so žalobou. „Hja, pomoci niet,“ odvetili im všade. „Podpísali ste sa, tu, hľa, vaše krížiky.“ Ani počet dotieravých tulákov to neumenšilo. Ako predtým, tak i potom hemžili sa bezočivou korheľskou háveďou dediny.