IV

Pri podpisovaní úpisu podal pán s veľkým nosom učiteľovi Koreňovi písmo o vyhratej pravote proti židovi Schelmovi, ktorý bol násilne zaujal jeho lúčku. Farár Čulík učinil svoju povinnosť, zaujal sa učiteľa, žiadal súdne naspäť uvedenie do úžitku a náhradu škody. To sa i stalo, ale zrovnajme okolnosti pravoty učiteľovej s takou istou pravotou toho istého obrezaného pána.

Jeho chalupník chodil za dlhší čas s vozom cez dvor susedného sedliaka Bučaka. Tento sa raz pohneval a nepustil viac panského chalupníka cez svoj dvor. Schelm žiadal naspäť uvedenie i vyhral, navzdor mape. Sedliak musel otvoriť svoj dvor na večné časy panskému chalupníkovi a zaplatiť päťdesiat zlatých pravotných útrat. To všetko sa skončilo za sedem dní. – Teraz vidíme, ako pokračoval ten istý sudca v tej istej obci, v takej istej pravote učiteľovej. Ťahala sa dva roky. Farár musel žalovať na slúžneho a župana, že nerobí svoju povinnosť. Prvotné náklady, udané v pätnástich zlatých, znížil na štyri, škodu zhodil z deväťdesiatich na šesť.

Preto nie div, že farár zmenil farbu, keď mu učiteľ podal súdny výrok. „Eh, to je predsa hanba,“ hovoril stranou úradníkovi Rozumovskému, „čo tí ľudia robia, ako sa škľabia pravde. Ja som Maďar vlastenec, ale na tento spôsob poviem i ja so sedliakmi: Škoda Bacha a jeho Nemcov. Nemci boli samí Aristidovia proti týmto pašom nestydatým. Uvádzajú naspäť dávne časy. Osobujú si právo rozdávať spravodlivosť ako milodary, komu chcú.“ Takto horlil i maďarón, akým bol Čulík. „Nič natoľko neodcudzí človeka od vlasti, ako keď niet v nej spravodlivosti.“

Učiteľ však poďakoval sa pokorne za lásku a žiadal, keby mu pán veľkomožný ešte v jednej veci ráčil pomôcť. Sťažoval si, že učiteľský plat nemôže vydrieť od nevďačných farníkov. „Ani ste ho nezaslúžili,“ ohriakol ho pán s veľkým nosom, „bo neučíte po maďarsky.“

„Len by on učil po slovensky,“ vložil sa v to farár. „Škola je prázdna. Zo šesťdesiatich povinných detí chodí päť, i to sotva za jeden mesiac v roku.“

„Tým horšie,“ chopil sa toho pán s veľkým nosom, „že neučí nijako. Keď neučí, niet mu za čo platiť.“

„Veru, prosíme ponížene, ako pána veľkomožného,“ ozval sa hrubý Bučak, „my takého máme rechtora. Len po pijatikách chodí.“

Vyvinula sa z toho hlučná zvada. Sedliaci, hoci samí jeho kmotrovia, osopili sa ako osy na učiteľa, že neučí; učiteľ im sypal do očú, že sú planíci, že žalujú lžive, ako Židia na Krista Pána.

Farár sa zaujal za učiteľa. „Mrzkí ste ľudia,“ harušil i on farníkov.

„Či má učiteľ behať s povrázkom po dedine za vašimi deťmi? Neposielate ich do školy, a predsa sa žalujete, že ich učiteľ neučí. I ktorí posielate, nechcete potom ani ten žobrácky groš od nich zaplatiť.“

„Čo im z tej školy?“ ozval sa Humenský. „Ja som sa deväť rokov mučil po školách a čo je zo mňa? Tu pozrite na mňa.“ Na tom sa zasmiali chutne i páni i sedliaci.

Husár Zajac sa osvedčil, že by dal vďačne ostatný halier od svojho koperdana, keby sa mu po nemecky a po maďarsky naučil, ale za sprostú slovenčinu že nedá nič.

S takýmito rečami vytasuje sa všade náš na mysli aj v srdci krajne pokazený ľud. Sám podáva oproti sebe zbroj protivníkom svojho života.

Pán s veľkým nosom pochválil Zajaca za jeho osvedčenie, ale Čulík hodil nevrle rukou: „Ty galgan, ty! Nech zajtra sa započne výučba maďarská, ani deti do školy nepošlete, ani učiteľovi nič nedáte.“

V tomto urobil naposledok, po mnohých schytralých rečiach, pán s veľkým nosom svoju povinnosť. Nakázal sedliakom, aby zaplatili bez meškania, čím sú povinní a podlžní. Ale práve vtedy, keď im to nakazoval cez zuby a nechutne zase, čo sa im už stokrát márne nakazovalo, predstaví sa krčmár žid so šelmovským úsmevom. A tu sa zase makave objavil veľký rozdiel medzi právom židovským a právom učiteľovým.

Pán s veľkým nosom neizékoval teraz do sveta, nespytoval sa čo ako, lež uhodil hneď na pravú cestu. Osvedčil sa, že zajtra prídu pandúri a zostanú tam, pokiaľkoľvek židove dlžoby do babky vybrané nebudú. To už bola inakšia reč, aj inakší dojem učinila. Pri dlžobe učiteľovej sedliaci sa len smiali, ale teraz zbledli a žid blysol na nich pri odchode víťazne. Pred krčmou potom podali si s pánom veľkomožným ruky a ľudia všeličo hovorili o tom, keď tento hneď potom strčil päsť do vrecka.