V

Po odbavenej židovskej záležitosti predniesol pán s veľkým nosom, že ho mohlo stretnúť na deravom moste nešťastie. Maďarove kone len toľko, že sa neprepadli a nohy nepolámali. „Most musí byť,“ naložil sedliakom prísne, „za štrnásť dní zrobený.“ä

„A ktože ho má zrobiť?“ ozval sa Kožuch.

„Nuž ktože by? Gmina.“

„My tu máme na chrbte lesy!“ mrdol plecom Bučak.

„Už vyše tridsať rokov sa pravotíme o lesy,“ dodal Humenský, „a ešte sme vždy tam, kde sme boli na počiatku, ani to nie je rozhodnuté, či sme boli v úžitku drevobrania, či nie. Vždy sa nájde zámienka odložiť pokonanie na dva – tri roky. Raz sa uviedlo v platnosť, že tu si pán veľkomožný zlomili nohu a že bez nich nič sa konať nemôže. Iďte domov, o tri roky prídete zas, aby sme nič nevykonali.“

„Ej, už ozaj!“ prisvedčovali sedliaci, druhí sa smiali, pán s veľkým nosom pukol prstom na tabačnicu: „To nepatrí sem, teraz sme nezasadli súdiť o lesoch.“

Bučak sa zase ozval: „Nech dá panstvo drevo, my ho privezieme a most zrobíme.“

„Akí múdri!“ zaškaredil sa Kobzay. „Panské lesy nie sú lesy obecné.“

„A prečože všade inde majú sedliaci lesy?“ spýtal sa otrhaný Lipnický. „Len my máme také panstvo.“

„Zadržujú nám,“ dodal Kožuch, „čo nám dávno vyšlo od cisára.“

„Nemátožte s tým,“ vstal a kýval im pečlive úradník Rozumovský. „To je hlúpstvo a uvrhnete sa do nešťastia. Cisár vám nikdy nedá, čo vám súd nenasúdi. Majte trpezlivosť.“

„A panstvo nech má trochu svedomia,“ zapálil sa Kožuch. „Chodí viac cez most než celá obec. Nech teda dá drevo.“

„Mosty stavať a udržovať“, riekol srdite pán s veľkým nosom, „je povinnosťou gminy.“

„Zase tá prekliata gmina!“ odpľul Bučak. „Všade, kde treba platiť, tam obec; a obec sme my sedliaci.“

Kobzay riekol: „Keby ste boli vďační, nuž by i panstvo nehľadelo. Ale ste planí ľudia, nikdy v ničom neposlúžite. Činím vás zodpovednými za škodu. Ak si zlomí môj statok na moste nohu, zaplatíte ho.“

„My teda pôjdeme kupovať drevo,“ rozhadzoval sa Kožuch, „a budeme stavať mosty pre panstvo, ktoré i naše lesy drží!“

„Mlč!“ postrčil ho richtár. „A čo by tak žiadali, pán veľkomožný, od nás za drevo potrebné na most?“

„Po jednom statkovom dni z domu,“ odvetil Kobzay. A pán s veľkým nosom poznamenal, siakajúc si fafák do zašpinenej šatky, že to veľká láska od veľkomožného panstva. I farár Čulík bol tej mienky, že to bude pre obe stránky výhodné. „Pán veľkomožný potrebujú robotu, vy drevo.“ Úradník Rozumovský sa uškrnul trpko, ale mlčal, bo musel.

Sedliaci počali rokovať o tom medzi sebou. Veľmi mnohí sa chceli podrobiť, ale rátavý Pelechavý riekol: „Hm! To by bolo štyridsať dní v cene sto i šesťdesiat zlatých; a drevo by mohlo stáť najviac dvadsať. To by bola pekná kúpa. Radšej od žida.“

„Keby to mal každý tak groše,“ namietol trasohlavý Lipnický, „ako ty, skrbec!“ Väčšina však prijala mienku Pelechavého. Osvedčili sa, že radšej kúpia drevo od žida.

„Hoc od čerta a jeho matere,“ mrštil srdite rukou pán s veľkým nosom, „len, izé, most nech bude za štrnásť dní hotový. Ináč vám  pošlem majstra z mesta a budete štrófaní na dvadsať zlatých.“

„Ó, čo my to všetko za tých štrnásť dní poplatiť máme!“ vzdychol Kožuch.

Richtár vyslovil svoje obyčajné: dobre.