DEŇ PEKNÝ

I

Ale videla Chujava i deň veľmi pekný, radostný, slávny, lež. až po rokoch, keď sa v nej všetko na lepšie premenilo, ba sa stalo svojím opakom. Ako to prišlo, vyrozumieme z opisu slávnosti, odbavovanej v Kobzayovskom kaštieli.

Vidíme tu všeobecný čerstvý ruch, len nie taký, aký bys’ v panskom dome očakával. Na dvore vidno mnoho rozmanitých príležitostí, ale nie sú to ani koče ani batáre, lež maľované vozíky, ba i obecné vozy. V čeľadníku sedí za jedľovým stolom mnoho pohoničov, ale sú to len obecní sluhovia a sedliaci, nie vyšnurovaní držitelia opraty s rukavičkami. Po chlievoch žuje sence mnoho cudzích koní, ale nie sú to vysoké paripy, lež len obecné väčšie-menšie škapky. V kuchyni varí sa a smaží, lež nie kuchár obskakuje železné ohnisko, ale ženské s bielymi záponkami. Taniere, misy, sklenice odnášajú a prinášajú nie mládenci v dolománoch, lež dievčatá s bielunkými opleckami, lesklými živôtikmi a belavými záponkami.

V panskej jedálni sedí za dlhým dubovým stolom mnoho hostí, ale nie sú to pyšní aristokrati, lež skromní evanjelickí farári, učitelia so svojimi manželkami a dakoľko svetských pánov a paní. Ženské, medzi ktorými i dakoľko paničiek, zaujímajú čestnejšie miesto, posledné domový pán, farár Rastic.

Čo? Farár domovým pánom v kaštieli Kobzayho? Tak je, a čo viac, pansláv Rastic. Hostina platí jeho narodeninám, ku ktorým sa zišli zblízka i ďaleka počestní priatelia, všetci takí osvedčení Slováci, že by sa bolo mohlo zaviesť vyšetrenie o panslavistickom sprisahaní.

Preto i rozhovor sa viedol výlučne v reči slovenskej a bol dôverný, srdečný, hlučný, veselý, bo všetci boli v najlepšom rozmare. Nikto nehľadel pred seba zadumane, ako býva neraz pri väčších hostinách: lež žartovali, smiali sa, rozprávali si vospolok novinky, hovorili o veciach národných a krajinských, o uda - lostiach doma i za hranicami.