V

„Úmysly naše,“ pokračovať Rastic, „boli spočiatku skromné, obmedzovali sa len na naše vlastné povolanie, na školu a výučbu.

Náhle každodenná škola prišla trochu do poriadku, chcel hneď pán učiteľ zaviesť i nedeľnú školu pre dospelejšiu mládež. Ale ja som ho odhovoril od toho. Dajte tomu, reku, nateraz pokoj. Škoda to započínať, o čom možno predvídať, že sa nedzarí. Napred si musíte odchovať inakšiu mládež. Terajšia rozbujnelá a zhovädilá vám nepríde.

Za možné som orpoti tomu uznal zavedenie skromnej opatrovne maličkých. Zvolajúc po nešpore gazdov a gezdiné na faský dvor,

takto asi som ich oslovil: Drobné deti zapríčiňujú vám v čas poľných prác veľkú starosť. Po poli ich so sebou všade vláčiť nemôžete, doma musíte zanechať pri nich staršie deti, ktoré by alebo do školy ísť mali, alebo vám pomáhať mohli. Potom deti samy všeličo dokážu, najmä s ohnňom. Zamykať ich do chyže už preto neradno, že zdevejú ako zver. Chceli by ste dačo máličko obetovať, aby ste sa tejto klo -

poty zbavili a dietky v bezpečnosť uviedli?

  „Ba veru neviem,“ ozvala sa jedna nevesta, „čo by som dala, keby mi dakto starosť o deti z krku zosňal,“ a ostatné prisvedčovali.

 „Tomu,“ pokročil som, „ľahká a lacná pomoc. Stará, nevládna Kapustaňa býva vždycky doma, a znáte ju ako triezvu, poctivú, ro-zumnú osobu dobrých mravov. Odneste teda deti k nej. Ona vám ich za maličkú náhradu nielen opatrí, lež i trochu pocvičí. Dajte jej po štvrtke žita od decka, nuž bude vám i jej spomôžené.“

„Ja dám vďačne, i ja,“ ozývali sa radom ženy. Kapustaňa, s ktorou som už predbežne vec vyrovnal, bola predvolaná a zjednaná. Tak sme mali opatrovňu maličkých, aká môže byť na chudobnej dedinke.

 Dietky sa tam nielen ochraňujú, lež i cvičia trochu. Kapustaňa, ich učí, podľa návodu pána učiteľa, ktorý ústav každodenne navštevuje, čísliť, zvieratá, stromy, byliny, kamene poznávať, by i modliť sa a spievať. Potom im všeličo rozpráva a hry navrhuje. Bo hlavná vec je len zábava a ukrítenie času. Privykajú deti aj na poriadok, čistotu a spoločenské obcovanie. Pod dozorom budí a ostrí sa v nich i mravný cit, keď ich opatrovkyňa tu pochváli, tam pohaní.“

 „Môžem povedať,“ ozval sa Semenák,  „že to potom, keď prídu do

školy, ktorá sa im ako omeny predstavuje, na deťoch poznať. Ktoré nechodili do opatrovne, nevedia ani  do piatich načísliť, sú vcele hlúpe, každého myslenia neschopné:  ktoré však chodili, v tých sú duševné schopnosti už trochu vzbudené, ba znajú už i maličké počty a modlitby. Omnoho menšia je s nimi klopota. Je to dobrá príprava  pre školu.“