VI

„Tak sme učinili všetko,“ vzal zasa slovo farár, „ čo bolo možné pre duchovmý prospech zvereného nám stáda. Ale na tom nemali sme dosť. Obrátili sme pozornosť na hmotné potreby ľudu, zúboženého pre svoju nedospelosť a chýliaceho sa ku konečnej zábube.

Bolelo ma, keď som videl, ako sa mu vodí. Nenadále oslobodený sedliak zle užíval svoju slobobu. Šlo k tomu, že sa uvrhne do stavu tísíc ráz horšieho, než bol pod panštinou, do úplného holomstva a zajatia židovského. Lebo oddal sa ozornému pijanstvu a márnil i sám základ hospodárstva, osminy. Náhle sa dozvedeli, že predtým panské role, lúky sú ich vlastníctvom a že ich možno predať, hybaj, pili a brali na ne ako baran na rohy, až im židia dali výstav a vyháňali nahých z domu. Nadobúdal len triezvy richtár Hučko a skrbný Pelechavý.“

 „Tento,“ zamiešal sa úradní Rozumovský, „vytrhol i Kobzaymu

z ruky tie štyri sedliacke osminy, ktoré tak nadužíval na ukrivdenie sedliakov. A to dosiahol fígľom. „Čo im z tých osmín, pán veľkomožný?“, hovoril potuteľne. „Nech mi ich predajú.“ Kobzay sa dal povedať, bo sa nachádzal tiež ako neviestkár, hráč a šialený milovník skvostu vo večných ťažkostiach. „Budem im robiť za ne sto dní s koňmi.“ Kobzay pristal, bo sme nemali nadostač záprahu, len sto zlatých si ešte k tomu vyjednal. Kúpa sa uviedla do poriadku a chytrý Pelechavý čo neurobí? S dobrými Koňmi robil sebe, pre pána kúpil dve také mršiny, čo bys' ich medou zabil. Na týchto odrobil sto dní a potom škapky predal so ziskom.

Hostia sa smiali, slovo prevzal zase Rastic.Pelechavý neustúpi v lakomosti a fígľoch žiadnemu židovi, ale ostatní.sedliaci rútili sa strmhlav do priepasti holomstva. „Ako to prekaziť?“ radili sme sa s pánom úradníkom Rozumovským a pravotárom Stupnickým.

Pretriasali sme všetko, a všetko sme našli nedostatočným. Kázať proti pijanstvu? To znamená hádzať hrach na stenu, hus oblievať, murína umývať. Zriadiť spolok striezlivosti? Nikto z tých, ktorí ho potrebujú, nepríde do neho. Nezostávalo nič iné ako dochovanie zdravšieho pokolenia. Ale toto príde pozde, keď už zhovädilí otcovia a matky všetko premárnia a deti nebudú mať viac čo ochrániť.

Aby sme aspoň trochu opozdili konečnú skazu nešťastných, uva. žovali sme, ako zmierniť tú hroznú úžeru, ktorou si židovstvo ľud kresťanský podmaňuje. Lebo to až vieru prevyšuje, ako židia vedia koristiť z večných peňažitých ťažkostí aj hýrivých pánikov i zhovädilej sedľače. Len jeden príklad na to. Za štyridsať zlatoviek musel

platiť oplanský Humenský takéto úroky: Zasadiť do svojej role štyridsať korcov židovských zemiakov, roľu zo svojho pohnojiť, zemiaky posadiť, dva razy okopať, v jeseni vybrať a domov priviezť. To činí omnoho viac než istina sama a sedliakovi nezvýšil ani jeden vozík hnoja pre jeho potrebu. Takto musí dlžník prísť o pár rokov so všetkým činom do rúk veriteľových. A to predsa ľahkomyseľných korheľov neodstraší. Len pijú a robia dlžoby. Daň nikdy nezaplatia ináč ako zo židovského mešca, keď predsa majú zárobok taký, že by tri, štyri dni všetko vyplatili. Čo tu počať, radíme sa. Ako týchto ľahkomyseľných bláznov ochrániť aspoň pred tou nesmiernou úžerou, ktorej už i sám zákon otvoril brány dokorán? Hotová pomoc bola by bývala v chrámovej pokladnici. Ale čože? Chrámové peniaze nosia sa napospol do úrokovní. Ich opatrovníci štítia sa zveriť ich sedliakom. Bo sedliak slovo nikdy nedrží, najmä oproti cirkvi a farárovi. Spoliehajúc sa na večné zhovievanie a beztrestnosť, úroky za roky a roky neplatí a pritom zas iné dlžoby snuje a pije na úver. Na preznačenie (intabuláciu) v pozemkových knihách pristať nechce, bo to pri malých sumách je i nákladné. A bez toho ani sa nenazdáš, keď počuješ, že osminy sú predané z ruky, alebo prišli na bubon Navr-hnem teda založenie malej vzájähmej pomocnice.

„Pomocnica,“ priateľ Stupnický na to, „podmieňuje nielen pôžičky,

lež i vklady. Jedni musia dať zbytočné peniaze, aby sa druhým mohli  požičať. V Chujave kto ti, čo dá? Spočiatku aspoň nikto nič, bo ľud

ešte nevie, čo to. Ale dačo predsa učiníme. Vypracujeme stanovy

a pošleme na potvrdenie na ministerstvo, aby to malo zákonnú moc. Do počiatku dáš celú chrámovú pokladnicu. Táto bude slúžiť za zák-lad a sama len brať celý úžitok. Väčšie sumy zabezpečíme v pozemkovej knihe, menšie dáme na zmenky a budeme pritom pokračovať vcele podľa zákona, požadovať zovrubné dodržanie času. Keď uvidia, že to nie je žart, naučia sa poriadku. Ja obstarám všet'ko zadarmo.“

„Aby si nebol obťažený,“ hovorím, „povediem ja zápisnice. Ty obstaráš len právne záležitosti, menovite vyberanie dlžôb. Teba sa budú väčšmi báť, a mne neuprositeľnú prísnosť úrad nedovoľuje. Vystavil by som sa najväčšiemu nebezpečenstvu.“ Tu vidíte, páni, ako sme sa vzájomne podporovali, jeden druhého nedostatky dopl - ňovali.'

Všetko sa čerstvo uskutočnilo. Otvorili sme vzájomnú pomocnicu na dedine a nie bez príčiny sme ju tak nazvali. Bo našli sa čoskoro i talí, ktorí svoje zbytočné peniaze zverili nám, aby im doma bez úžitku neležali, alebo aby sa s márnotratníkmi,.za svoje užierať a hrdlovať nemuseli. Prichádzali aj zo susedných obcí k nám i o pô - žičku i s peniazmi. Tak sme vždy s väčšími sumami narábali a vždy viac vyťažili. Doteraz sa chrámová pokladnica zdesaťnásobnila.“

Starší .Lukáč, ktorý to s veľkou bedlivosťou počúval, ozval sa:

„A či to je účastinársky spolok, tá vaša vzájomná pomocnica?“

„Naskrze nie,“ odvetil Rastic. „Vkladatelia berú len úroky, šesť

od sta; s výťažkom nedelíme sa s nikým.“

„A ako to ide s veriteľmi?“ spýtal sa ešte Lukáč.

„Sprvu,“ slovil Rastie, „bol s nimi kríž. Chceli zachádza:ť, ako zvykli s cirkevnými pôžičkami, driek podržať na večriosť a úroky platiť po rokoch alebo nikdy. Keď ale jeden-druhý sa popiekol, pamätali na svoju povinnosť a dodržiavajú zovrubne čas.

Nemiernej úžere učinil náš podnik koniec, keď sa obchod ujal a rozšíril. Už nemohli viac tak lúpiť; museli znížiť i oni úroky. To bol prvý môj krok za medze cirkvi a školy.“