VII

„Ale zostával ešte jeden druh úžery, z ktorého koristili nielen židia, lež i pár zámožnejších sedliakov.

Vodilo sa i u nás ako všade. Planí gazdovia vytrovili sa cez zimu

zo všetkého. Jedných pritisla daň alebo žid. Museli popredať čo sami

pre svoj dom a hospodárstvo potrebovali. Druhí mali veselie, krstiny, pohrebný kar. Museli, mocou obyčaje, napájať celú obec, aby horším i od druhých neboli. Mnohí vláčili bez zvláštnej príčiny korec za korcom do krčmy, mužovia zjavne, ženy a synovia tajne. Na jar potom ani čo zjesť, ani čo zasiať a posadiť. Koristili z toho obrezaní aj neobrezaní úžerníci. Požičiavali zbožie a zemiaky tak, že im dlžník tri za jeden korec vrátiť musel, alebo siali a sadili s chudákmi napoly. Takému zdieraniu, myslím si, musí sa urobiť koniec. A pomoc bola snadná. Vo vzájomnej pomocnici ležali práve peniaze bez úžitku.

Ohlásim teda cirkevný sbor a rieknem zhromaždeným : „Vystavme priestrannú sypáreň s pivnicou. Mnoho to stáť nebude. Kameňov máme pod nosom dosť, roboty dáte vy. Treba len vápno, drevo, dosky kúpiť a remeselníkov platiť. Ale úžitok chrám boží bude mať veľký. Nakúpime spočiatku nemnožko zbožia a zemiakov a budeme požičiavať. Za každé štyri korce vráti nám dlžník päť. To je maličkosť v prirovnaní s panujúcou medzi vami a úžerou, a predsa sa po čase zásoba nekonečne rozmnoží. Súčastne bude tým obec na prípad neúrody trochu zabezpečená. Skúsili ste už, aké roky prichádzajú na poľných hospodárov. Úrody chýbajú, ba časom práve nič sa neurodí. Tu potom bohatý musí sa vytroviť, chudobnému prichodí zahynúť. V takom nešťastí pomohla by plná sypáreň tak, ako v Egypte za časov Jozefových. Keď je drahota na trhu, vy by ste mali doma kde sa založiť, aspoň na výsev.“

Skrbec Pelechavý sa ozval: „Pánboh stvoril volky a čert spolky. Nech sa každý stará o seba. Ja mám do vôle božej vždy; prečo nie každý? Veď mne tiež manna z neba nepadá.“

„Bojíš sa, že ti odpadnú cicky,“ zavrátil ho richtár Hučko a ostatní grúnili.

Pelechavý sa ohliadol po nich srdito: „Neviete, čo robíte, chcete vziať na seba daromné bremeno. Čo pán farár povedajú o zabespečení sa na prípad neúrody, to neobstojí. Lebo zemiaky držať sa za dva roky nedajú, i zbožie by stuchlo, keby sa neobnovovalo. Keď ste na jar požičali a nič sa vám neurodí, z čoho navrátite v jeseni? Alebo budete nútení dať posledné, alebo sypáreň zostane na zimu prázdna. Kde tu teda pomoc v biede alebo úľava v čas hladu?“

To šlo do živého. Sedliaci, akí sú, počali sa škrabať za ušami a prisvedčovať: „Veď to je veru pravda.“

„Pocúvaj, ty!“ pristúpim ja k nemu. „Či ty v neúrodnom roku nežiadaš v jeseni naspäť, čo si požičal na jar?“

„Horkýže nie!“ ozvali sa mnohí. „I posledné zrno vydrie od nás.“

„No vidíš!“ reku. „Keď tebe musia vrátiť, prečo nie chrámovej sypárni? A ty by si v čas drahoty všetko predal. Ale sypáreň, čo prijala v jeseni, to na jar vypožičia zase, bez ohľadu na ceny. Dačo zrna zanechá sa vždycky aj v zásobe na prípad poľnej nehody.“

To zaúčinkovalo. Darmo sa spúdzal ešte Pelechavý s daktorými inými úžerníkmi. Ostatní sa rozhodli sypáreň bez odkladu budovať, čo sa hneď i uskutočnilo. Položila sa tým úžerníctvu medza i pri článkoch potravných.

A to som považoval za ostatné, čo som mohol ako farár vykonať. Na ďalšie podniky som nemyslel. Staral som sa len o to, aby povstalé závody neklesli, lež vždy viac sa vzmáhali.“